Hovorili sme s 59 - násobným československým reprezentantom A. Panenkom

Hovorili sme s 59 - násobným československým reprezentantom A. Panenkom

RedakciaŠport23.9.2021

Celý včerajší deň Antonín Panenka, jedna z najväčších osobností československého futbalu, strávil v Ružomberku. Bola to príležitosť, aby sme niekdajšiemu kúzelníkovi s loptou, držiteľov zlatej (1976) a striebornej (1980) medaily z majstrovstiev Európy položili niekoľko otázok.

Uplynulo viac než štyridsať rokov, čo ste opäť zavítali do Ružomberka. Oprášite si ešte spomienky na cesty do Liptova počas aktívnej hráčskej kariéry?

„Veru, nie som tu prvý raz. Trikrát som sa objavil v Jedenástke roka, v ankete, čo vždy slávnostne bola vyhlasovaná v tomto meste. Išlo o veľký sviatok, ktorý sa tešil obrovskému záujmu verejnosti. Jedenástka roka bola anketa odborníkov, trénerov, o to viac sme si hlasy vážili. Zakaždým išlo o veľmi príjemné stretnutia s ocenenými hráčmi, pripravené na vysokej úrovni. Zároveň to bola skvelá propagácia futbalu. Dodnes si pamätám, ako raz nás na železničnej stanici v Ružomberku ráno o pol piate vítali chlebom a hriatym so slaninkou. Dovtedy som sa s takýmto nápojom nestretol, no viem, že v poháriku bola nejaká pálenka. Zahral som si aj na tamojšom ihrisku. Pred európskym šampionátom v roku 1976 v Juhoslávii reprezentácia bola na sústredení vo Vysokých Tatrách a do Ružomberka sme si odskočili na modelovaný zápas „modrí“ proti „červeným“, ktorý bol našou generálkou pred odchodom na Euro.“

V Ružomberku, kde prišla na svet populárna anketa, sa narodil aj tréner Jozef Vengloš, v národnom mužstve najprv asistent trénera a neskôr aj hlavný kouč Československa. Ako ste vnímali Jozefa Vengloša, z ktorého sa takisto stala výnimočná futbalová legenda?

„Registroval som ho ešte ako hráča v Slovane Bratislava. Osobne som sa s pánom Venglošom stretol až v národnom tíme, ako asistentom Ladislava Ježka. Keď mám hovoriť o Jozefovi Venglošovi, nedá sa obísť ani Ježka. Títo dvaja páni sa neskutočne dopĺňali, hoci každý z nich mal úplne inú povahu. Tréner Ježek bol veľmi impulzívny, dokázal mužstvo nabudiť, vyhecovať a úžasne pripraviť na najbližší zápas. Vždy pozbieral detailné informácie o súperovi, každému z nás presne vysvetlil, ako sa správa jeho protihráč, aké sú jeho silné i slabšie stránky, akú má kľučku a podobne. Jozef Vengloš bol zase mimoriadne kultivovaný, kľudný, trpezlivý, donekonečna mužstvu vysvetľoval, čo sa od neho chce a vyžaduje. Pôsobil tak upokujúco. Išlo o optimálny trénerský tandem. Dodnes si naň strašne rád spomínam.“

Ako sa zrodila vaša aktuálna cesta do Ružomberka?

„Dlhšie sa poznám s Milanom Fiľom, ktorý je vlastníkom. ružomberského klubu. Pravidelne chodí na ligové zápasy Bohemiansu. Pochvaľuje si atmosféru na ´Bohemke´, dobre sa tam cíti a fandí nám. Čo sa týka môjho príchodu na Slovensku, bol šitý dosť horúcou ihlou. Asi pred pol druha mesiacom pán Fiľo prišiel s návrhom, že by rád takúto návštevu zrealizoval. Nuž a stalo sa.“

Prečo sa z vás stal futbalista?

„Dar, že budem hrávať futbal, som dostal od Pána Boha. Hodne k mojej kariére dopomohlo učilište v ČKD Praha, kde som sa pripravoval na povolanie sústružníka. Bola to škola, prax a zároveň futbal. Stával som o pol piate ráno. Z fabriky človek bežal na štadión, na tréning a po ňom sa zase vracal späť. Išlo o strašne vyčerpávajúci denný režim, večer som bol tak mŕtvy, že by som už nevládal ísť ani do kina. Vtedy som si uvedomil, že tadiaľto moja cesta nevedie. A tak padlo rozhodnutie naplno sa venovať len ´kopanej´. Všetci v ´Bohemke´ sme však boli zamestnancami ČKD, lebo každý musel mať aspoň na papieri nejakú prácu.“

Na celom svete vás preslávila dovtedy nevídaná penalta vo finále ME 1976 proti NSR v jedenástkovom rozstrele, keď ste oblúčikom do stredu brány prekonali Sepa Maiera. Ako ste vnímali tento panenkovský ošiaľ?

„Netajím, na takýto pokutový kop som sa takmer denne pripravoval asi dva roky. Pri tejto téme som však tak trochu rozpoltený. Mojím športovým, či futbalovým poslaním vždy bolo baviť divákov a zároveň všetko robiť pre svoj dobrý pocit. Aby ľudia, keď prídu na zápas, videli niečo, o čom sa potom budú baviť v ´hospode´ pri pive, debatovať doma a zároveň sa tešiť na ďalšiu návštevu štadióna. Počas celej kariéry som sa snažil futbal povzniesť niekde vyššie, aby to nebolo len obyčajné kopanie do lopty. Lenže belehradská penalta všetky tieto veci prehlušila. Keď sa vysloví meno Panenka, každý ma spája s jediným pokutovým kopom. Na jednej strane som šťastný a pyšný, že ten okamih stále, aj medzi ďalšími generáciami, žije. No trochu mi je ľúto, že penalta poslala do zabudnutia všetky moje ostatné finesy, góly, či prihrávky.“

Ešte otázka na záver, čo si najviac z doterajšej pozemskej púte vážite?

„Mal som ohromné šťastie, že môj koníček futbal, sa stal aj mojim zamestnaním. Veď svojou záľubou som sa živil. Ja som nikdy nemyslel na nič iné, len na futbal. Už ako chlapec som aj päť-šesť hodín denne strávil s loptou. Za mladi ani ´holky´ pre mňa neexistovali, len futbalový ´míč´. Tomu som všetko podriaďoval. V živote som robil len to, čo ma baví a zároveň za peniaze. Futbal bol pre mňa najväčším darom. Neviem, koľko ľudí na svete, môže niečo také povedať.“

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia