Sedemnásťročná Oravcová zažiarila v rozhodujúcom boji o basketbalové zlato

Ján SvrčekŠport5.5.2026

V poslednom, piatom finálovom zápase extraligy basketbalistiek medzi Piešťanskými Čajkami a MBK Ružomberok (58:63) takmer 25 minút odohrala len 17 – ročná Michaela Oravcová, tretiačka na ružomberskom gymnáziu. Po Olge Jackovecovej (32 bodov) bola z tímu nového republikového šampióna druhá a zároveň posledná dvojciferná strelkyňa s trinástimi bodmi, ku ktorým pridala aj päť doskočených lôpt.

Možno povedať, že zisk titulu znamená aj splnenie veľkého sna? Znela naša prvá otázka na tretiačku na ružomberskom gymnáziu Michaelu Oravcová.

„Úprimne môžem povedať, že do bodky. Dokázali sme niečo neskutočné. Navyše v ohromujúcej atmosfére na palubovke Piešťan. Som veľmi šťastná. Splnil sa môj dokonca detský sen. Samozrejme, s ničím v mojej zatiaľ pomerne krátkej kariére sa to nedá vôbec porovnať.“

Tá zápasová vyťaženosť bola tiež nad očakávanie?

„Toľko minút som určite nečakala. Som veľmi vďačná trénerovi za prejavenú dôveru.“

Už pri domácom víťazstve (50:48) vo štvrtom finálovom stretnutí ste dostali krásnu 20 – minútovú porciu. Takže, bol piaty zápas v Piešťanoch už pre vás ľahší?

„Ani neviem. Takto som to nevnímala. Ani som si neuvedomovala, či som, alebo nie som v strese. Aj do posledného stretnutia som išla rovnako nastavená. Hrala som viac, takže asi išlo o náročnejší duel. Určite boli tam väčšie nervy. Lenže, nestrácala som hlavu, nevnímala som to. Až keď bolo treba hádzať šestky, tak vám všetko prebleskne hlavou. Uvedomíte si zodpovednosť a vnímate aj tú úžasnú kulisu, s ohromnými emóciami. V hale bol extrémny hluk. A v hľadisku aj náš fanklub, asi najlepší na svete. Všetkým ľuďom, čo vycestovali do Piešťan, patrí veľké poďakovanie.“

Čo zvlášť tréner Juraj Suja od vás v rozhodujúcom zápase vyžadoval?

„Nemala som dáke presné inštrukcie. Tréner chcel, aby som hrala a popritom rozmýšľala, neplašila sa a nevyrobila dáke chyby zo zbrklosti.“

Máte za sebou úžasnú, ale zároveň aj so zreteľom na vaše zranenie, i veľmi náročnú sezónu. Čo vám vlastne vystavilo dlhšiu stopku?

„Po mentálnej stránke išlo o môj najťažší basketbalový rok. Kvôli zraneniu som na dlhšie vypadla. Na tréningu mi vtedy prasklo koleno. Z toho potom boli únavové patálie s kolenom a s píšťalou. Nebol to len dáky mesiac, ale takmer polovica sezóny. Potom som sa maximálne snažila vrátiť späť, ale stále ešte nie som v takom stave, ako pred zranením. Odišla hlavne kondícia."

Foto: Rudolf Maškurica