Hovorili sme s ružomberskou lekárskou športovou ikonou MUDr. T. Letkom

Hovorili sme s ružomberskou lekárskou športovou ikonou MUDr. T. Letkom

RedakciaŠport16.7.2021

Ako športový „Doki“ je Tibor Letko dlhé roky známy ružomberskej verejnosti. Začínal pri kráľovnej športu, v časoch jej erupcie pod Čebraťom a potom presedlal na loptové hry – basketbal a futbal. To všetko popri profesnej dráhe chirurga.

Šesťdesiatšesťročnému rýdzemu Ružomberčanovi MUDr. Tiborovi Letkovi, členovi realizačného tímu MFK Ružomberok sme položili niekoľko otázok.

Aké pohnútky vás po skončení ružomberského gymnázia viedli spojiť kariéru s medicínou?

„Možno preto, že otec bol lekár a keďže tak sme ho celá rodina vnímali, aj ja som inklinoval týmto smerom. Na začiatku ma lákala patológia. S ňou som spojil aj svoju študentskú vedeckú odbornú činnosť. Viac sa mi však potom zapáčila práca so živými organizmami ako s mŕtvolami a stal sa zo mňa chirurg.“

Za akých okolností došlo k vášmu vstupu, ako doktora, do športu?

„Hoci nikdy som sa aktívne nevenoval žiadnemu odvetviu, so športom som bol od mala spätý. Aj čo sa týka role športového lekára, bol za tým môj otec. On v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pomáhal ružomberským atlétom, nuž a ja som po ňom prevzal pomyslený štafetový kolík. Ako lekár som bol pri viacerých pamätných Memoriálov Jána Ďatela. Určite zážitkom bolo vidieť na našej škvarovej dráhe bežať takú atletickú hviezdu ako bol Jozef Plachý, no i ďalších skvelých reprezentantov.“

Čo nasledovalo potom?

„Už len futbal a basketbal. Keď som prvý raz vstúpil do futbalového oddielu, jedným z trénerov bol aj Dušan Kriak. Toho si vybavia iba tí skôr narodení. Ďalšou zastávkou bol basketbal. Išlo asi o desaťročnú etapu a po nej prišiel návrat do futbalu.“

Pri spomienke na basketbalovú misiu, čo sa vám ako prvé vybaví?

„Bola to éra, keď z VŠ Praha ako hráčka prišla Natália Hejková, vtedy neskoršia hviezda Iveta Bieliková bola ešte takmer žiačka. Hrala sa slovenská národná liga, Ružomberok postúpil do I. československej ligy. Novým basketbalovým stánkom sa pre nás stala hala T 18 Na Plavisku.“

Čo vás po druhý raz vtiahlo do futbalovej rieky?

„Bol to rok 2000, keď som sa bližšie spoznal s pánom Milanom Fiľom. On nadhodil otázku, či by som ako lekár neprišiel k ´A´ mužstvu. V tom čase ružomberský futbal vďaka entuziazmu a štedrosti Milana Fiľa naberal nový rozlet, takže nebolo nad čím rozmýšľať. Skôr to bola pocta.“

Keďže ste v službách ružomberskej „koženej“ vydržali až doteraz, asi išlo o dobrý krok, čo vy na to?

„Podľa mňa, za všetko jednoznačne hovorí fakt, že Ružomberok má za sebou vkuse dvadsaťštyri sezón v najvyššej súťaži a teraz otvorí dvadsiatu piatu. Je jediným mužstvo, z tých dlhoročných účastníkov, čo ani raz nevypadlo. Klub je ekonomicky stabilizovaný, nikomu nič nedlhuje, pojem zmeškané výplaty nepoznáme. Žiadna neistota. Je obdivuhodné ako futbalovú káru toľké roky finančne ťahá majiteľ pán Fiľo. Som rodený Ružomberčan, no neviem si predstaviť, kde by sa náš futbal ocitol bez takejto osobnosti. Nejde však iba o chod klubu, o športové výsledky, ale takisto o ponuku pre verejnosť, o jej vyžitie sa vo voľnom čase.“

Čo si z futbalovej cesty najviac vážite?

„Úžasná bola sezóna 2005/2006, keď mužstvo získalo ´double´. Potom štarty v európskych súťažiach. Stačí pripomenúť, že do Ružomberka zavítal slávny anglický Everton, tiež CSKA Moskva, či Djurgarden Štokholm. Zažil som kopec trénerov, také osobnosti ako Ladislav Jurkemik, František Komňacký, Michal Bílek, Jozef Chovanec, či František Straka, no i ďalších. Tiež množstvo vynikajúcich hráčov, na čele s Marekom Saparom, Ľubošom Hajdúchom, Dušanom Šventom, alebo Jurajom Kuckom. Všetky úspechy, či nezdary tak ako samotní hráči, prežívajú i všetci ľudia v realizačnom tíme. Samozrejme aj s emóciami.“

Samotný zápas prináša rôzne situácie, na ktoré sa ani lekár nemôže vopred pripraviť. Takže stále treba byť v strehu, čo vy na to?

„Vždy to je aj nejaký stres. Človek musí reagovať v danej chvíli. Z lavičky ani presne nevie, čo sa na ihrisku udialo. Keď pri vážnejších situáciách pribehnete k hráčovi, najprv treba zistiť, či je pri vedomý, ako reaguje a potom vyhodnotiť jeho zranenie. Rozhodnúť, či bude schopný pokračovať, alebo nie a komunikovať to s lavičkou.“

Oprášte nejaké situácie, ktoré vám asi navždy zostanú v pamäti?

„Marek Bakoš, raz pred bránou zostal ležať po úraze hlavy. Zapadol mu jazyk a bolo ho treba oživiť. Keď sa po ošetrení prebral, bol úplne dezorientovaný. Za každú cenu sa pýtal na ihrisko, hoci ani nevedel, s kým hráme a aký je stav zápasu. Našťastie, všetko sa dobre skončilo. Marek mi potom sľúbil, že príde s najlepšou whiski poďakovať... S Ľubošom Hajdúchom neraz spomíname na situáciu zo stretnutia proti Slovanu. Náš brankár utŕžil úder do tváre, ktorý mu spôsobil 5 cm tržnú ranu. Hlavný rozhodca mi vtedy povedal, doktore, máte dve minúty na zašitie, alebo pre brankára sa zápas skončí. Mužstvo už nemohlo striedať, no stihol som to.“

Kedy po zápase má lekár najkrajší pocit?

„Jednoduchá odpoveď, keď sa vyhrá a ´mančaft´ ide do kabíny bez jediného zraneného hráča.“

Ešte otázka z iného súdka, aký máte názor na očkovanie proti covidu?

„To je jediná cesta, aby sa otvorili štadióny, aby sa vrátil aj plnohodnotný športový a spoločenský život. Je to v záujme zdravia nás všetkých, blízkych i okolia. Takmer všetci hráči ´áčka´ už boli zaočkovaní minimálne jednou vakcínou.“

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia