Juraj Suja oslavuje štyridsiate "narodky"

RedakciaŠport17.11.2020

K svojim okrúhlym narodeninám dnes prijíma gratulácie tréner basketbalistiek MBK Ružomberok a národného tímu žien Juraj Suja. Niekdajší hráč Lučenca, Svitu a Komárna, ktorý s „pomarančovým čudom“ sa zoznámil ako 9 - ročný a po skončení aktívnej kariéry, pred príchodom na Liptov, kouč mužov Riekeru Komárno a žien ŠBK Šamorín, sa narodil 17. novembra 1980.

Dovŕšili ste štyridsať rokov, z ktorých tridsať jeden je spätých s basketbalom, uvedomujete si tieto cifry?

„Veru, áno, každý deň.“

V ružomberskom klube na lavičke ťaháte ôsmu sezónu v rade, to je unikát, čo vy na to?

„Určite sa nájdu tréneri, ktorí sú aj dlhšie na svojich postoch ako ja, no na Slovensku asi nie. Takže je to také nezvyčajné. Práve Ružomberok mal v minulosti dlhoročnú trénerskú stálicu Natáliu Hejkovú. Keď spolu s ľuďmi v klube veríme nejakej koncepcii, tak sa dá aj roky fungovať. V kolektívnych športoch, ku ktorým sa radí tiež basketbal, nie je dobré zo dňa na deň, či z sezóny na sezónu všetko meniť.“

Ako došlo k spojeniu Suja a MBK Ružomberok?

„Bolo to v závere extraligového ročníka 2012/2013, keď som so ženami Šamorína prišiel na play-off zápas proti domácemu družstvu. Vtedy ma oslovil vtedajší prezident klubu Stanislav Bella a generálny manažér Stanislav Onuška. Potom sme začali spolu komunikovať a dotiahol sa aj kontrakt.“

Predchádzajúci ročník vám vysoko nastavil latku, čo poviete?

„S tým musím len súhlasiť. Veď Ružomberok sa prebojoval do semifinále Európskeho pohára FIBA, v domácej súťaži v play-off o titul s Good Angels Košice prehral iba tesne 2:3 na zápasy. MBK disponoval veľmi silným kádrom hráčok a ten počas sezóny ešte doplnil. A o kvalitách vtedajšieho trénera Štefana Sviteka je zbytočné hovoriť. Bola to však veľká výzva, no zároveň nič v ľahké.“

Čo z ružomberskej misie si zvlášť ceníte?

„Ťažko niečo osobitne vypichnúť. Je to už hrozne dlhá doba, s obrovským počtom dní strávených v klube, či už s hráčkami alebo inými osobami. Takisto kopec letov, či nocí v hoteloch. Asi najviac si vážim dôveru od ľudí v klube a že ich ešte nezunoval môj basketbal.“

Párkrát ste sa dali počuť, že basketbal vám dal aj manželku. Môžete toto konštatovanie trochu vysvetliť?

„To je jednoduchý príbeh. Obaja sme boli ´baskeťáci´, ona hrávala v Poprade a ja vo Svite. Bolo úplne normálne, že sme sa stretávali na mužských či ženských zápasoch. Tak nejako sa to potom zorganizovalo.“