M. Kohút momentálne nasáva severskú hokejovú školu

RedakciaŠport2.1.2021

Momentálne je jeho prechodným domovom „krajina tisícich jazier“. Tu, po Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, navštevuje svoju druhú Alma mater. Je ňou prestížny Fínsky inštitút športu vo Vierumäki. Vlani v lete hokejový tréner Marek Kohút odletel na sever Európy.

„Dostala sa ku mne informácia, že je možnosť prihlásiť sa do Vierumäki. Tak som to sproboval, veď ide o jeden z najlepších vysokoškolských programov na svete, ktorý absolvovali mnohé známe osobnosti športového života a nielen hokejového. Nezlákal ma žiadny ďalší titul, ale možnosť osobného rastu. Beriem to ako ďalší krôčik vo svojej trénerskej kariére,“ vysvetľoval 27 – ročný Ružomberčan.

Marek Kohút, ktorý ako sedemročný začal korčuľovať na ružomberskom „zimáku“, viac – menej celú svoju doterajšiu životnú púť spojil s hokejom. Hoci nestal sa z neho profesionálny hráč, na ľade vidí tiež svoju budúcnosť. „Mal som dvadsaťtri rokov, keď som zavŕšil hráčsku kariéru a plynulo prešiel k trénerskej profesii. Hokej som hrával predovšetkým pre radosť, nikdy nie pre peniaze, zväčša na úrovni druhej ligy,“ pokračoval bývalý hokejista OSMOS – u Bratislava B, HC Bratislava, Petržalky a MHK Ružomberok.

Pri Dunaji vyštudoval trénerský smer. Zároveň získaval aj prvé ostrohy v teréne, teda na klzisku v HC Petržalka a v Slovane Bratislava. Po „výške“ sa vrátil domov a v MHK Ružomberok pracoval so šiestakmi a siedmakmi. „Aj takto som chcel aspoň niečo splatiť svojmu materskému klubu, ktorý, hoci prešiel rôznymi fázami, je naozaj životaschopný a som naň pyšný. Navyše máloktorý klub našej extraligy má taký pekný zimný štadión ako Ružomberok,“ vravel ďalej Kohút.

V cudzine si nielen rozširuje svoj vedomostný obzor, no venuje sa i trénerskému remeslu. „V rámci voľného času robím trénera pre organizáciu Lahti Pelikans. Napríklad všímam si, že aj Fíni sa učia najmä na chybách, no nevnímajú si ich tak tragicky ako my. Samozrejme, pracujú na ich odstraňovaní, chcú byť stále lepší. Hráči, ktorí trénujú popri zamestnaní, zase túžia raz byť profesionáli,“ vytiahol Lipták jednu skúsenosť zo svojej misie, ktorá by mala trvať tri roky.