Na cestu z Prahy im svietili len zlaté kovy

Na cestu z Prahy im svietili len zlaté "kovy"

RedakciaŠport7.4.2021

Pred tridsiatimi rokmi o trištvrte na päť ráno dorazila výprava basketbalistiek SCP Ružomberok z Prahy, po zisku prvého federálneho titulu, pred svoju „té osemnástku“. Za normálnych okolností by tento fakt zo 7. apríla 1991 nestál za väčšiu zmienku. Lenže autobus čerstvé majsterky republiky dopravil zo „stoväžatej“ domov s nefunkčnými svetlami a so studeným interiérom, bez kúrenia.

Bol to zážitok na celý život, nikdy naň nezabudnem. Najprv úžasný zápas, zisk titulu a potom neskutočný návrat domov. Veľa som toho ako šofér pobrázdil, no ešte nikdy som za volantom neskončil tak vyčerpaný ako po tej náročnej noci,“ rozhovoril sa Gustáv Mataj, ktorý dopravil zlaté „baby“ aj s realizačným tímom na čele s Natáliou Hejkovou a Jozefom Smolekom do Ružomberka.

Už keď sme prichádzali do Prahy, nám na autobuse, ktorý šoféroval jeden mladý chalan, búchali kolesá, čo neveštilo nič dobré. V Dopravnom podniku mesta Prahy sa mi podarilo zariadiť opravu autobusu. Tamojší zamestnanci ťahali celú nos, okrem iného bolo treba pozháňať nové disky, čo vzhľadom na ich parametre, nebolo jednoduché. Napokon všetko sa stihlo, lenže musela nastať i nejaká zrada. Zrejme, pri zváraní, zoskratovali batérie,“ pokračoval G. Mataj, staršej športovej verejnosti známy predovšetkým zo svojho dlhoročného funkcionárčenia vo futbalovom klube pod Čebraťom, ktorý vtedy, pri výjazde do Prahy, koordinoval celú ružomberskú dopravu, keďže „busov“ bolo viac.

Štreka späť bola naozaj pamätná a nielen kvôli cennému poháru a ligotavým medailám. „Tuším vyrazili sme večer okolo pol jedenástej. Dostali sme ešte len na okraj Prahy, keď vypovedalo kúrenie a takisto odišli svetlá. V takmer neriešiteľnej situácii som vystriedal vodiča a sproboval doviesť všetkých domov. Keďže autobus sa nedal ani naštartovať, nič iné nezostávalo, len ho roztlačiť a už nikde nezastať. Vždy som sa snažil zavesiť za dáky kamión, hoci on uháňal aj stovkou. Priestorovo som za ním aspoň niečo videl. Od Brna mi zase na cestu zväčša svietili osobné autá. Dlho sa v autobuse oslavovalo, spievalo. Všetci však boli zababušení, tak aj pospali. Okolo tretej v noci sa pomaly začalo brieždiť a už to bolo ďaleko lepšie. Bez svetiel som takto ukrojil 450 km,“ dorozprával svoj príbeh so šťastným koncom Gustáv Mataj, ktorý vtedy mal 43 rokov.

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia