Najprv úctyhodné narodky a potom čestný člen SVF

Najprv úctyhodné "narodky" a potom čestný člen SVF

RedakciaŠport3.7.2021

Ružomberčan Viliam Dubovec bol prijatý za čestného člena Slovenskej volejbalovej asociácie (SVF). Stalo sa tak minulú nedeľu na konferencii strešnej republikovej volejbalovej organizácie v popradskom hoteli AquaCity.

Je to moje tretie ocenenie, ktoré som prevzal od SVF. Tento sklenený pohár je však najkrajší. Samozrejme, človek pri takýchto príležitostiach zažíva veľmi príjemné pocity. Len mimochodom, pri volejbale som strávil sedemdesiat rokov svojho života,“ vyznal sa niekdajší medzinárodný rozhodca, ktorý 7. júna oslávil osemdesiate piate narodeniny.

Pri svojich športových začiatkoch V. Dubovec oprášil spomienky na nedele z jezuitmi v Martinčeku, kde býval. „Hrávali s nami futbal, brávali nás do prírody a zakaždým niečo zaujímavé vymysleli.“ S volejbalom sa spojil na ružomberskej priemyslovke. „Celá partia sme sa venovali tomuto športu. Bol som členom družstva, ktoré dvakrát vyhralo majstrovstvá Slovenska stredných škôl – v Bratislave. V tých časoch som proboval aj atletiku a v roku 1954 sme na Československých dňoch školskej telesnej výchovy v Bratislave získali zlatú medailu v behu na 3 x 1000 m, keď ďalšími členmi štafety boli neskôr významný futbalový odborník a tréner Jozef Vengloš a Štefan Slimák.“

Keď sa Vilo vrátil domov z vojenskej základnej služby v Benešove u Prahy, bolo ho vídať v TJ Iskra pod vysokou sieťou. „Sedem rokov mi trvalo, kým sa som sa dostal do ´áčka´ mužov. Mnohí mi neverili, ale robil som všetko preto, a vyšlo to.“

Postupne popri hráčskej dráhe V. Dubovca do svojich osídiel vtiahlo aj funkcionárčenie. Do Banskej Bystrice na motorke meral štreku na krajské sedenia športovo-technickej komisie a onedlho cestoval aj do Bratislavy, kde sídlila slovenská volejbalová exekutíva. Keď si dokončil rozhodcovský kurz a tiež trénerskú „dvojku“, Vilo zistil, že nemôže sedieť na viacerých stoličkách. Zavŕšil hráčsku kariéru a postupne jeho prioritou sa stala rozhodcovská píšťalka. „V roku 1983 som rozhodoval na majstrovstvách sveta mladších junioriek, v Žilina. O tri roky neskôr takisto v Žiline na svetovom šampionáte žien. Pískal som aj na prvých Hrách dobrej vôle v roku 1986 v Moskve,“ vymenovala volejbalová legenda svoje vrcholy v role medzinárodného arbitra.

Za povšimnutie stojí aj športová sága Dubovcovcov. „Brat Anton bola takisto rozhodca a tréner. Jeho syn Miloš ako tréner pôsobil v Červenej hviezde Bratislava a neskôr prešiel na plážový volejbal, kde viedol slovenskú reprezentáciu. Jeho dcéra Natália, dnes už Přídalová, dosiahla výnimočné úspechy v beach volejbale. Môj syn Juraj bol v mladosti kapitánom dorasteneckého družstva Ružomberka. Dcéry Dagmar a Katarína sa zase upísali basketbalu,“ načrel laureát SVF aspoň trochu do vlastnej famílie.

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia