Absolvovala prijatie u prezidentky Zuzany Čaputovej, takisto u premiéra Eduarda Hegera i niekoľko besied. Uplynulý piatok strieborná stolná tenistka z Paralympijských hier v Tokiu Alena Kánová zavítala na ružomberskú radnicu, kde si prevzala Cenu primátora a potom sa vedno s ostatnými ocenenými, vrátane prezidenta Slovenského olympijského a športového výboru Antona Siekela a čestného prezidenta "celuloidovej loptičky" pod Čebraťom Mariána Bystričana i spolu s primátorom mesta Igorom Čomborom, presunula do herne ŠKST Ružomberok, kde sa slávnostne strihala páska pri príležitosti 218 tisícovej rekonštrukcie tohto športoviska.
Je to vaša piata medaila z paralympiády, predchádzajúce štyri ste darovali – zlato zo Sydney rodičom, bronz z Atén mestu Ružomberok, striebro z Pekingu Národnému rehabilitačnému centru v Kováčovej a bronz z Londýna vtedajšej prezidentke Ligy proti rakovine Eve Sirackej. Kde skončí váš kov z Tokia?
„Na túto medailu som čakala strašne dlho, celých deväť rokov. Za to obdobie si ju jednoznačne zaslúži môj partner Peťo, že stál pri mne, že mi pomáhal. Takisto patrí mojim dcérkami Aničke a Ninke. V celej rodine som mala úžasnú oporu.“
Čo bolo za menším zázrakom, že svetová sedmička, navyše po niekoľkoročnom medailovom pôste, sa prekliesnila až do finále?
„Možno aj kopec skúseností, ktoré som nazbierala počas svojej kariéry. Azda mi, paradoxne, pomohla i covidová epidémia, keď som si trochu oddýchla od vážneho súťažného stolného tenisu. Narodili sa mi dve deti, stala som sa mamou, tým sa v mojom živote úplne zmenili priority a zo mňa je tiež zrelšia žena. Veľa vecí do seba zapadlo. Netajím, pred Tokiom som bola plná očakávaní, veď išlo o môj prvý štart po dvojročnej pauze. Vôbec som nevedela, ako sú na tom súperky. Napokon bolo z toho finále. Tam už síce prehra, ale so svetovou jednotkou s Číňankou. Proti reprezentantkám tejto krajiny sa veľmi ťažko hrá. Priznám sa, v boji o zlato mi už dochádzala, po predchádzajúcom náročnom programe, aj energia.“
Dovoľte prejsť k ružomberskému stolnotenisovému stánku na Žilinskej ceste, ktorý výrazná modernizácia odpálila do ďalej etapy. Vybavíte si ešte svoj prvý vstup s raketou do tohto objektu?
„Ja si pamätám na niekdajšie pionierske krúžky s pánom Jozefom Jantošom. Vtedy som ešte chodila. Takže túto halu som veľmi dobre poznala. No potom, keď sa mi v štrnástich rokoch stal úraz, moje kroky opäť viedli za trénerom Jantošom. Spýtala som sa, či môžem chodiť si zahrať. Vzápätí nasledovalo zoznámenie s mojim osobným trénerom Romanom Cibulkom. V ružomberskom klube som našla skvelé zázemie. Kamarátov, sparingov i ďalších úžasných ľudí. Následne bola aj hala debariérizovaná.“
© 2025 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia