Po skončení 11. ročníka Od Tatier k Dunaju

Po skončení 11. ročníka Od Tatier k Dunaju

Ján SvrčekŠport22.8.2023

Z Ružomberského okresu najviac zápisov v doterajšej histórii 345 km dlhého štafetového behu Od Tatier k Dunaju, ktorý vstúpil do svojej druhej desiatky, majú Liptovskí Lúžňania, a to sedem. Tí momentálne v hlavnej kategórii All skončili na 71. mieste, teda o deväť pozícií lepšie než vlani.

„My sme spokojní, hlavne, že sme celú náročnú štreku zavŕšili v zdraví,“ vyhlásil síce nový kapitán lúžňanskej partie Martin Dudáš, no už stabilný účastník tohto populárneho behu. „Určite sme si to užili, tak ako každý rok. Samozrejme, v enormnej horúčave nešlo o žiadnu srandu. Preto každý z nás musel ísť pod svoje možnosti, úmyselne sme nevytiahli optimálne výkony. Radšej sme sa šetrili na budúci rok, keď azda bude prívetivejšie počasie,“ hodnotil, aj s úsmevom na perách Dudáš a doložil: „Aj tak sme boli v tej páľave poriadne zničení, no už keď bolo po všetkom, nastúpila eufória a človek veľmi rýchlo zabudol na všetku bolesť. Večer o pol deviatej sme šťastlivo dorazili domov a už nás čakal tradičný guláš.“

Poltuctom zárezov na štafete od východu na západ sa pýši Občianske združenie Ružomberok v pohybe, ktorému sa podarilo obhájiť, aj v absolútnom poradí, lanské striebro. Za „ózetko“ finišoval známy „makač“ Martin Hatala. „Neviem, či som pri súčte všetkých úsekov odbehol aj celý maratón, ešte nebol čas si to dať dokopy. No už tretíkrát za sebou sa mi napokon ušli dve štartovné čísla, lebo vždy sa niečo vykľulo. Takisto jeden úsek nadsluhoval aj Dominik Babál,“ vravel Hatala. „Čakal som, že v horúčave to bude horšie, no zvládol som svoje menu v pohode. Navyše posledná ´štreka´ bola pomerne krátka, len asi 8,9 km dlhá. Opäť sme sa do Bratislavy vybrali predovšetkým kvôli zábave. Toto poslania celá partia aj naplnila.“ K dvadsaťminútovému skoku v porovnaní s rokom 2022 vytrvalec z Černovej podotkol: „Mali sme viacerých rýchlych bežcov. Napríklad klobúk dole ako náš novic Dominik Babál zvládol Šturec.“

Ružomberskie strely sa na štart do Jasnej vrátili po ročnej pauze, aby ukrojili svoj šiesty diel, ktorý pretavili v 21. „flek“ v kategórii mix. „Náš kapitán Peter Laco, je úplne hlasovo indisponovaný. Tak kričal, že mu hlasivky odišli,“ vysvetľovala Ingrid Matúšová, prečo jej, pri našom zavolaní, kolega posunul telefón. „Tak, ako vždy, my sme, až na nočné hodiny, vkuse na trati kričali a povzbudzovali sa. Hudba z auta, megafón a podobne, to je už naša známa výbava. Aj iné tímy chodili za nami, že nám ďakujú, že im veľmi pomáhame. Vďaka tomu brutálne narastá počet našich kamošov. Prvý úsek do Pavčinej Lehoty vždy bežíme spoločne a potom už prechádzame na štafetový formát. Bola radosť bežať cez liptovské dediny. V Liptovskej Osade, v Liptovskej Lúžnej, či v Liptovských Revúcach ľudia so štafetou žijú a postarajú sa aj o občerstvenie. Obyvatelia z niektorých obcí, čo sú na trati, aj v noci vyšli bežcov povzbudiť. Niekde zase hadicami vody sa nám snažili pomôcť v boji s horúčavou.“

Po lanskom debute, prišla na rad prvá repríza ružomberského Beťkoprojektu. A smelo možno povedať, že s nálepkou vydarená. V spoločnosti All projektanti skončili na 18. mieste, a tak si polepšili o dvanásť priečok a o 41 minút). „Bol to zaujímavý a zábavný beh. Tento raz som aj ja na trati priložil roku k dielu. Jeden kamarát, ktorého nechcem menovať, zahlásil, že veľmi som im to nekazil. Pre mňa to bolo niečo nové. V Bratislave nad únavou prevládal príjemný pocit, že som to zvládol,“ rozhovoril sa kapitán firemnej partie Ľudovít Beťko. „Netajím, chceli sme si zlepšiť umiestnenie z minulého roka a vyšlo to až nad očakávanie. Teplo sme dáko neriešili, veď všetci mali rovnaké podmienky. Celý tím však potvrdil dobrú pripravenosť. Ukázalo sa, že máme kvalitných vytrvalcov.“

Od Tatier k Dunaju premiérovo sprobovala aj partia z Hubovej a bola z toho 80. priečka medzi All. „Všetko dobre dopadlo, sme spokojní. Akciu sme si užili. Myslím si, že každý siahol až na dno svojich síl. Prispelo k tomu aj počasie. Po skončení pretekov, kolegovia unisono tvrdili, že nikdy viac. Keď si však všetko nechali uležať v hlave, už sa sľúbili aj o rok,“ konštatoval kapitán tímu Skoro Gombášania Miroslav Zubaj. „Medzi sebou sme mali aj jednu motorovú myš Vladimíra Holíka, ten šliapal ako píla. Druhým ťahúňom bol Miroslav Kľúčik. V cieli všetci sme boli zničení, avšak každý mal príjemný vnútorný pocit, že tá námaha nebola zbytočná. Zažili sme aj jeden menší skrat, keď sprievodné auto vynechalo jednu odovzdávku a dobiehajúca kočka zostala v šoku, lebo ju nikto nečakal. Bola z toho 20 – minútová strata, no napokon sme nad tým len pousmiali.“

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia