Rozhovor s rodákom Juliánom Beťkom: Tréner musí byť najlepší vždy v daný deň a nerozmýšľať príliš do budúcna.

RedakciaŠport18.10.2018

Hovorilo sa o ňom ako o veľkom talente slovenského basketbalu. Nechýbal v mládežníckych reprezentačných výberoch, za „veľkou mlákou“ v najvyššej americkej univerzitnej súťaži NCAA hrával za Clemson University v Južnej Karolíne a Butler University v Indianapolise, veľmi túžil po profi kariére, sníval o najvýznamnejšej podkošovej súťaži NBA, smelé plány mu však skrížili zranené kolená. V súčasnosti ružomberský rodák Julián Beťko (nar. 3. júna 1983) pôsobí v Prahe, kde rozbehol vlastnú basketbalovú univerzitu Get Better Academy (GBA), ktorej je tiež šéfom a trénerom.

Aké pohnútky vás viedli spustiť súkromnú akadémiu?

Keď som v Amerike skončil s hráčskou dráhou, rok som tam ešte trénoval v akadémii, ktorá v lete pracovala s profesionálmi z NBA a počas celého roka s mladými hráčmi. Už vtedy mi v hlave vírila myšlienka dostať niečo podobné aj do nášho regiónu, do bývalého Československa. Na Kanárskych ostrovoch, s ktorými som spojil ďalšie dva roky, som stretol rovnako mysliaceho človeka, a ten mi pomohol takýto projekt rozbehnúť v Prahe.

Prečo práve v českej metropole?

Spomínaný pán, mal v Prahe už pripravené zázemie. Praha však aj preto, že ju mám veľmi rád a veľmi sa mi páči. Vždy som toto mesto s veľkým potešením navštevoval?

Ako sa zrodil názov vašej akadémie, kto s ním prišiel?

Bol to môj nápad. Živo si pamätám, ako sme sedeli pri jednom stole a vymýšľali rôzne mená. Ja som vtedy povedal, že názov musí vychádzať z našej vlastnej filozofie. Čiže v preklade zlepšiť sa odkrýva víziu, aby sa človek zdokonaľoval ľudsky, vzdelanostne i basketbalovo, proste, aby napredoval.

Trošku obráťme list, ako sa mladý chlapec z Ružomberka dostal do ďalekej Ameriky?

Od malička som sníval o basketbale na čo najvyššej úrovni. Keď som mal sedemnásť, už som hrával extraligu za Pezinok. Rodičia mi však kládli na srdce, že popri športe je pre život nevyhnutné mať aj adekvátne vzdelanie. Práve v USA som videl najlepšie podmienky pre spojenie basketbalu so štúdiom. A tak ako osemnásťročný som zamieril do USA.

Ako si spomínate na svoje úplne začiatky pod bezodnými košmi?

Svoju mladosť som spojil s basketbalom niekedy v dvanástich rokoch. Päť rokov som hrával v Ružomberku, viedol nás vtedy tréner Slavomír Teličák. On v v ženskej basketbalovej mekke rozbehol aj chlapčenský basketbal. Odviedol naozaj skvelú prácu, dotiahol to s nami až na titul majstrov Slovenska v kategórii starších žiakov.

Čo si z univerzitnej americkej misie najviac vážite?

Určite nadviazanie množstva zaujímavých kontaktov. Univerzitný basketbal je v USA mimoriadne populárny, teší sa úžasnému diváckemu interesu, milióny ľudí zápasy sledujú v televízii. Na Butler University som bol hráčom základnej päťky a kapitánom družstva, ktoré sa prebojovalo medzi top pätnásť tímov v Amerike. To je zážitok na celý život. Zahral som si aj v slávnej Madison Square Garden v New Yorku. Z USA som si priniesol obrovské množstvo cenných poznatkov ako dosiahnuť úspech, ako na tom pracovať, ktorých hodnota sa nedá ani vyčísliť.

Nepríjemný škrt vo vašich zámeroch urobili zranenia. V čom, s odstupom času vidíte príčiny problémov, ktoré kvárili vaše kolená?

Sám si to neviem vysvetliť, čo sa dialo. Možno v mladosti som trochu zanedbal starostlivosť o seba, chýbala regenerácia, či správna strava, výživa. Informácie v tomto smere v deväťdesiatych rokoch neboli ani zďaleka také ako dnes. Paradoxne, problémy s kolenami začali hneď po mojom príchode do Ameriky a prenasledovali ma až do ukončenia univerzitnej kariéry. Oni mi aj zabránilo vydať sa na rýdzo profesionálnu cestu.

O čo vlastne išlo?

Najprv ma zradilo pravé koleno, keď som potom väčšiu záťaž prenášala na druhú nohu, zase odišlo ľavé. Nevydržal meniskus a chrupavky. A potom sa to opakovalo.

Aký bol váš návrat na Slovensko?

Ani vtedy som sa ešte nevzdal myšlienky profesionálneho hráča, no bolo to viac o srdci než o rozume. Po návrate z Ameriky prišla ponuka zahrať si za slovenskú reprezentáciu, žiaľ hneď v prvom zápase na Ukrajine mi opäť prasklo koleno. Nasledovala operácia, ďalšia rehabilitácia a tiež pokus o návrat. Ozvalo sa Komárno, podpísal som zmluvu, no po mesiaci koleno znovu ruplo. V tom momente som už vedel, že moja hráčska kariéra na Slovensku sa naplnila. Trvala presne mesiac. Mal som len dvadsaťsedem a musel som skončiť.

Čo pre vás basketbal znamená?

Hneď po mojej rodine všetko. Mal som niekoľko ponúk pracovať v biznise, či v iných odvetviach, no bez basketbalu si svoj život nedokážem predstaviť. Je to niečo viac než práca. Ak vás niečo také stretne, môžete povedať, že ste šťastní.

Sám ste povedali, že Ružomberok bol mekkou ženského basketbalu. Ako ste vy vnímali tie roky?

Chodieval som na euroligové i ligové zápasy žien. Zažil som oba triumfy Ružomberka, keď sa v rokoch 1999 a 2000 stal klubovým šampiónom Európy. Ako miestni kadeti sme vtedy s družstvom trénerky Natálie Hejkovej odohrali aj prípravné modelované stretnutie. Vyrastal som pri úspechoch žien, ktoré skvele spropagovali celý Ružomberok.

Päť rokov „fachčí“ vaša pražská akadémia, čo ďalej? Napĺňa vás tento projekt aj so širokým medzinárodným podhubím, alebo kujete ďalšie plány?

Toto je asi najťažšia otázka pre každého trénera. Práca kouča v ktoromkoľvek športe je krásna, no zároveň aj veľmi nevďačná. Nikdy neviete, čo bude zajtra. Mám iba 35 rokov i svoje ambície, chcel by som pôsobiť na čo najvyššej úrovni. Ale už som sa naučil, že tréner musí byť najlepší vždy v daný deň a nerozmýšľať príliš do budúcna. Keď sa tejto zásady držíte, dajú sa dokázať veľké veci. Chcem byť najlepší tréner dnes a potom aj zajtra.