S Ružomberčanmi sa so zážitkami podelila víťazka nad prielivom La Manche

S Ružomberčanmi sa so zážitkami podelila víťazka nad prielivom La Manche

RedakciaŠport2.3.2020

Bola druhým hosťom Hovorov M+M, nového zaujímavého projektu Miriam Považanovej a Michala Kovačica. V Björnsonovom dome prítomní zažili veľmi pekný a inšpiratívny večer s príjemnou Košičankou Zuzanou Juskovou, ktorá v auguste 2017 v 43 rokoch ako prvá žena pod Tatrami pokorila La Manche, navyše časom 11:16 hod. o osem minút poopravila spred pätnástich rokov doteraz najlepší čas Slováka Zoltána Makaia. Len mimochodom, ten ju v Atlantickom oceáne viedol ako kouč. Návšteva Ružomberka bola aj dôvodom pre náš rozhovor s touto výnimočnou ženou, v „civile“ profesionálnou záchranárkou.

Ako ste sa ocitli na Hovoroch M+M?

„V Ružomberku mám známych a prišlo oslovenie od Michala Kovačica, či by som si neprišla trošku podebatovať.“

Kedy prvý raz skrsla vo vás myšlienka preplávať kanál La Manche?

„Plávanie je od malička moja srdcovka, venujem sa mu od piatej triedy na základnej škole. Keď mi bolo štrnásť, počula som v rádiu jedného pána rozprávať ako zdolal La Manche. Svoj príbeh líčil tak nádherne, že už vtedy som zahorela túžbou, raz to skúsiť.“

Čo to pre plavca znamená, dosiahnutie kariérneho maxima?

„Keď mi bolo 21 rokov, skončila som ako klasický bazénový plavec. Prvé vrcholy prišli tam, stala som sa viacnásobnou majsterkou Československa v disciplínach 400 m a 800 m voľný spôsobom, tiež juniorskou reprezentantkou. Na sklonku tejto časti mojej športovej dráhy začala stúpať hviezda Martiny Moravcovej. To, čo pre horolezca znamená výstup na Mount Everest, je pre diaľkového plavca zdolanie Lamanšského prielivu.“

Čo všetko si vypýtala príprava na takýto mimoriadny športový výkon?

„Aj strašne veľa peňazí. Nevyhnutné boli výjazdy do zahraničia, k moriam mimo sezóny. Bolo nevyhnutné trénovať v chlade, v daždi, vo vetre, vo vlnách. Dva a pol roka som mesačne odplávala 160 km a posledný polrok o dvadsať ´kilákov´ viac. Všetko som robila preto, aby na ´kanáli´ ma nič neprekvapilo.“

Ukrojiť vo vode 45 km, je určite náročné nielen fyzicky, no vyžaduje si aj špeciálnu mentálnu prípravu, čo vy na to?

„Kondička je nevyhnutná, no ja tvrdím, že veľké veci majú základ v psychike. Ako bývalá bazénová plavkyňa, som mala v hlave veľa ´bubákov´, bála som sa otvorenej vody, rýb, žiab, trávy, blata, kameňov, proste všetkého, čo vás môže stretnúť. Tieto nástrahy bolo treba predovšetkým v hlave zvládnuť.“

Čo teplota oceánu?

„Voda je tam vždy studená, jej teplota, podľa toho ako miestni udávajú, sa pohybuje od 12 do 15 stupňov. V tom však nebol žiadny problém, na chlad som sa veľmi svedomite pripravovala. Už roky otužujem s našimi košickými tuleňmi.“

Ako by ste opísali najkrajšie okamihy celej plavby?

„Už keď som skočila do vody, bolo to niečo úžasné. Ďalšia nádherná chvíľa prišla, keď som zbadala francúzske pobrežie, veď ma delili už len dva-tri kilometre od cieľa. Keď som vychádzala z vody lomcovali so mnou neopísateľné emócie. Postaviť sa na súš ale nebolo jednoduché. Jedenásť hodín ležíte na vode a zrazu máte urobiť krok. Na šiesty-ôsmy pokus sa mi podarilo postaviť sa na obe nohy, čo bola podmienka, aby môj pokus bol platný. Párkrát som spadla, išla aj po štvornožky. Vždy som si myslela, že najväčšia emócia pre človeka je narodenie detí. Teraz som zažila ďalšiu nádheru, samozrejme iného významu. To, čo som dosiahla, mi dodalo nesmiernu silu do ďalšieho života.“

Dobyli ste vrchol, ale predsa, postavíte si aj ďalšiu métu?

„Už sa tak aj stalo. Tento rok chcem najprv preplávať Gibraltár a v septembri sa vrátiť do prielivu La Manche.“

© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia