Strážca noriem medzi bránkami a včelársky nadšenec oslavuje 70. narodeniny

RedakciaŠport6.5.2020

Tak ako bol spätý s lyžovaním počas chlapčenských liet v Bielom Potoku, rovnaké puto ho dáva dokopy so „zjazdovkami“ aj teraz, v sedemdesiatke. Bard Lyžiarskeho klubu Ružomberok Juraj Šooš práve dnes (6. mája) oslavuje významné životné jubileum.

„Na vlastné oči som v sedemdesiatom deviatom videl v Jasnej na Svetovom pohári legendárneho Švéda Ingemara Stenmarka, vtedy ešte viac – menej na prahu hviezdnej kariéry,“ oprášil čerstvý sedemdesiatnik nezabudnuteľný zážitok spod Chopka. „V tom čase som pracoval na Liptovskej Mare. Keďže náš hlavný inžinier dobre vedel, že inklinujem k lyžovaniu, zveril mi prepravu a inštaláciu unimobuniek pre pretekárov a ich servisné tímy. Mali sme k dispozícii dva žeriavy a dve ´tatrovky´, pričom celá príprava trvala dva týždne. Takisto cisternami sme do strediska dopravovali vodu pre hasičov a tí ňou striekali kopec. Vyfasoval som aj odznak, ktorý mi umožňoval vstup do celého areálu,“ ozrejmil svoju rolu na výnimočnom alpskom „evente“ oslávenec.

Zimné športové odvetvie si Juraja Šooša „našlo“ už v útlom veku a nepustilo ho ani keď pribúdali krížiky na jeho chrbte. V hrudi mu totiž stále bije srdce lyžiara. „Začínal som v Bielom Potoku, kde sme bývali. Tuším, bolo to v tretej triede, keď mi otec kúpil prvé drevené lyže. Ako žiak som aj pretekal. V zime v nedeľu ráno sme išli na najprv do kostola a potom na Vlkolínske lúky. Tam sme v jednej kolibe pri opekaní klobásy a slaniny čakali, kedy pán Bradiak pustí vlek,“ pripojil náš rodák, ktorého „okolie“ pozná ako úprimného, skromného a pracovitého človeka.

Pomyslenú kľučku na dverách Lyžiarskeho klubu Ružomberok prvý raz stlačil v roku 1975. „Keď som sa oženil, presťahovali sme sa do mesta a čo sa týka lyžovania, mojim domovom sa stalo Málinô Brdo. Pomaly som sa začal zapájať do činnosti klubu a keď dcéra Linda, ktorá momentálne v zime robí inštruktorku lyžovania na Donovaloch, dovŕšila štyri roky, už som bol veľmi aktívny činovník. Takisto som chodil na brigády, či pomáhať stavať vlek.“ Nielen Linda, ale aj syn Martin súťažne jazdili medzi bránkami. Otec sa zase vydal na rozhodcovskú cestu. „Najprv to bol základný, ešte oddielový kurz. ´Dvojku´ i neskôr ´jednotku´ som si spravil už pod gesciou vtedajšieho Slovenského lyžiarskeho zväzu. Hneď potom som mal na starosti všetkých rozhodcov v Ružomberku.“

Na Málinom Brde sa za vyše štyri dekády neuskutočnili azda ani jedny preteky v zjazdovom lyžovaní, na ktorých by Juraj Šooš chýbal. „Veru, bol som pri všetkom. V živej pamäti mám niekdajšiu Cenu Lastovičky, ktorá bola súčasťou celoslovenskej zimnej pionierskej olympiády, bol som pri všetkých ročníkoch Ružomberského medvedíka, na viacerých majstrovstvách republiky, či podujatia Slovenského pohára, ktoré sa v našom stredisku konali. Odvtedy, čo som prvý raz vhupol do ´lyžiarskej rieky, ešte som z neho nevykročil. Bolo veľa zanietencov, ktorí však vydržali iba dáke tri-štyri roky, keď mali ´decká´ v klube. Párkrát som už chlapcom povedal, že nadišiel čas, aby niekto prevzal rozhodcovský štafetový kolík.“

Juraj Šooš nezakrýva aj druhú veľkú záľubu, ktorou je včelárstvo. „Túto činnosť som zdedil po otcovi. Časť včelníc, aj s kočovaným vozom si zobral ´brácho´ do Ludrovej, ja som na začiatku, keď som robil vo Váhostave, mal len štyri-päť úľov, viac sa popri zamestnaní nedalo stíhať. Teraz sa starám o štrnásť rodín. Je to predovšetkým pasia, ktorá vám zároveň dodáva vnútorný pokoj,“ dodal s iskrou v očiach Juraj Šooš.

Ku gratulantom k významnému životnému medzníku Juraja Šooša sa pripája aj náš portál.