Aby sa nám pohodlne sedelo

František DianSpoznávame RK29.8.2021

Neviem ako komu, ale mne sa pohodlnejšie sedí na tapacírovanej stoličke ako na drevenej, či plastovej. Pravdepodobne rovnakú skúsenosť mali ľudia už v pradávnej dobe, kedy si vo vyspelom Egypte na tvrdé kamenné, alabastrové, či drevené lavice, tróny, stoličky kládli kožušiny a látkové poťahy. Čalúnenie pohoviek, lavíc, stoličiek sa šírilo hlavne v období renesancie. Ak máme hľadať krajinu, ktorá bez pochybností bola na čele v takto upravovanom nábytku, tak je to Francúzsko a jeho kráľovské zámky a kaštiele. Prelomové bolo 18. storočie, kedy medzi remeselníkmi sa čalúnnici vyprofilovali do samostatného remesla. Aj keď naďalej spolupráca so stolárom pri výrobe nového kusa nábytku bola nevyhnutná. Zmenila sa doba. Ale čalúnenie nábytku sa zachovalo. Od 20. storočia pribudlo čalúnenie aut, motoriek, osobných vagónov vo vlakoch, v autobusoch, čalúnenie dverí, sedačiek...

Dobrého čalúnnika treba hľadať. Nieto domácnosti, ktorá by z času na čas takúto odbornú prácu nepotrebovala. Už tridsať rokov máme v Ružomberku na Ulici Laziny čalúnnickú firmu, ktorá poskytuje tento druh odbornej práce. To nás viedlo za majiteľom a majstrom v jednej osobe pánom Ivanom Jesenským, aby sme sa v jeho dielni o práci čalúnnika pozhovárali. Firmu založil pred tridsiatimi rokmi s názvom ČALUNEX a dnes postupne vedenie firmy preberá jeho syn. O svojom remesle a zaujímavostiach nám ochotne porozprával.

„Pochádzam z Likavky, ale v roku 1968 sme sa s rodinou presťahovali do Ružomberka. Čalúnnickú školu som absolvoval v Banskej Štiavnici a vyučil sa za čalúnnika – aranžéra. Priťahovali ma staré remeslá a osobitne oprava starých kresiel zo zámkov a kaštieľov. Po vyučení som dvadsaťtri rokov pracoval ako celá moja rodina v ružomberskom podniku STAVREMESLO... Od roku 1992 som začal v remesle podnikať. Niekedy s väčším, inokedy s menším úspechom. Dnes do tajomstiev remesla zasväcujem svojho syna, Ivana, vyučeného stolára a v práci mu pomáham...“

V okolí Ružomberka ostal jediným čalúnnikom. O remeslo medzi mladými chlapcami nie je záujem. A ak by aj bol, školy neponúkajú túto odbornosť. Oznam na bráne rodinného domu informuje o rozsahu poskytovaných prác. Dočítame sa, že vo firme opravujú gaučové súpravy, rohové kuchynské lavice, taburetky, renovujú nábytok, tapacírujú dvere, vymieňajú opotrebovaný molitan... „Práce je dosť, v lete trocha menej.“ Hovorí majster remesla. „Materiál na opravu si objednávam z Bratislavy, ale využívam aj vhodnú, úzkoprofilovú a zachovanú výplň zo starých vyhodených kusov nábytku zo zberného dvora. Po vysušení je africká tráva, alebo konský vlas nezničiteľným prírodným materiálom do výplne... Pracujem s poťahmi z látky a z koženky podľa výberu zákazníka...“

Pán Jesenský má svoju prácu rad. Vyžíva sa v oprave starožitností. Len svoje srdce nevie uspokojiť, keď niekedy zákazník prinesie vzácny, starožitný kus nábytku a v rozpore so starožitnou patinou žiada opraviť nevhodnými modernými prvkami... „Náš zákazník – náš pán.“ Vyhovie každému želaniu, ak to povaha práce umožňuje. Prajeme majstrovi a firme, aby sa im práca darila k spokojnosti zákazníkov aj naďalej.