Ako sa v minulosti liečili Ružomberčania

František DianSpoznávame RK24.2.2019

„Pomôž si človeče, pomôže ti aj pán Boh“, platila zaužívaná riekanka. Bolesť a smrť prijímali ľudia ako súčasť vopred určeného, nemeniteľného osudu. Úmrtnosť ľudí, ale hlavne novorodencov z príčin nedostatočnej hygieny a infekcie bola vysoká. Ľudia sa s osudom vyrovnávali po svojom. „Pán Boh dal, pán Boh vzal“.
Napriek všeobecným mienkam pospolitého ľudu v zdravotných ťažkostiach a chorobách siahali po prírodnej medicíne, liekoch z rastlín, prírodných látok, ale aj častí živočíchov a ich výlučkov. Až dnešného človeka zmrazuje predstava a cíti odpor a hnus ku stredovekým tiež „liečebným metódam a liekom“. Len predstava, že by sme užívali rozomleté kosti zo zdochnutého psa, výkaly mačky, svine, sliepok, ovce, kravy, moč, roztlčené časti živočíchov, moč a pochopiteľne špiritus na všetky spôsoby... vzbudzuje nedôveru a odpor. V ťažkostiach nemoci každý prijímal zaručené recepty svojho okolia. Ani Ružomberčania neboli výnimkou.
Vyšším stupňom „zdravotnej starostlivosti“ boli putujúci mastičkári a olejkári. Chodili po dedinách a predávali svoje dokonalejšie všelieky, vyrobené z prírodných látok, často aj pochybnej účinnosti. Dalo by sa konštatovať s vysokou pravdivosťou, že ešte v 18. storočí bola zdravotná starostlivosť v Ružomberku v „plienkach“. Jednoduché zákroky ako púšťanie žilou, naprávanie zlomených končatín, trhanie zubov... vykonávali holiči – felčiari. Ale chorý zub vám ochotne vytrhol aj kováč. Možno silné ruky kováča a železné kliešte pacienta menej bolelo. Pokrokom v liečení chorých v 2. polovici 18. storočia bolo pôsobenie špeciálnych stoličných ránhojičov, „chirurgov“. Taký bol aj pre Ružomberok a okolie. Po roku 1782 to bol ránhojič menom Ján Rupprecht a po roku 1794 Jozef Chredits. A v roku 1839 sa spomína mestský felčiar Jozef Sretter. Menovaní „chirurgovia“ vlastnili aj príručné lekárničky s liekmi a lekárskymi nástrojmi. Keďže chodili nielen po meste, ale aj do okolia /kto ich vedel zaplatiť/, mesto im pre záprah koní poskytovalo ovos a seno. Ženám ku pôrodu volali pôrodné babice. Na konci 18. storočia v Ružomberku pôsobili dve pôrodné babice.
Na začiatku 19. storočia pokročila zdravotná starostlivosť o ľudí aj v Ružomberku. Súkromní lekári ešte neboli, ale stolica mala dvoch , troch župných lekárov – fyzikov, resp. chirurgov. Oni mali na starosti zdravotníctvo celého Liptova. Jeden z nich , okrem felčiarov, pôsobil aj v Ružomberku a mesto mu pre záprah rovnako poskytovalo ovos a seno /1813/. V roku 1816 dostal právo otvoriť prvú lekáreň „K zlatému orlovi“ v Ružomberku lekárnik Martin Jurecký. Zaujímavosťou je , že len šestnásť rokov po objavení očkovacej látky proti pravým kiahňam v roku 1812 očkovali v Ružomberku prvé deti. A v roku 1820 bolo úradne nariadené zaočkovať všetky školské deti. V rovnakom roku nariadila stolica preškoliť všetky pôrodné babice stoličnými lekármi.
V Ružomberku a okolí sa vzmáhali infekčné ochorenia, ochorenia z podvýživy, tuberkulóza, pohlavné choroby, ale aj kriminálne potraty. Pri epidémiách týfusu, osýpok, cholery, museli byť postihnuté domy označené výstražnou tabuľkou s nápisom. Napríklad „Tuto gesu naturalne kjahne“. V roku 1824 zásluhou prechádzajúcich vojsk nastalo veľké rozšírenie „francúzskej nemoci“ /syfilisu/. Slúžny nariadil pochytať všetky „túlavé ženy“ šíriace túto nemoc. V roku 1829 na stoličné trovy odoslali z Ružomberka do Trenčína na liečenie všetky choré osoby trpiace na nákazlivú očnú nemoc. V roku 1831 aj Ružomberok a okolie postihla nákazlivá ázijská cholera. Ľudia si proti chorobe pomáhali ako vedeli. Jedli cesnak, šľahali sa žihľavou, pili rôzne odvary z bylín, čierne pivo, borovičku, červené víno. Užívali bizmutový prášok „ktery w Apatece w Ružomberku dostanete“. Prikladali pijavice, púšťali žilou, horúcu pálenku s čiernym korením na namočené plátno na prsia prikladali. „Keď vybubnovali, že Matej Opršal zadarmo rozdáva liečivé rastliny proti cholere, pred jeho domom v uličke Šrôty nastala taká tlačenica, že musel bránu domu zatvoriť a rastliny len oknom podával.“ Na ochranu a liečenie cholery sa v roku 1831 predalo v Ružomberku za 365 florénov borovičky a za 410 florénov červeného vína.
V roku 1850 sa v meste usadil prvý súkromný lekár Jozef Glücksmann a po ňom Fridrich Duschnitz. Po roku 1880 začal pracovať aj prvý zubný technik František Kuska. V roku 1893 bola založená druhá grielovská lekáreň „K anjelovi strážcovi“. V tomto období, nevieme presne kedy, bola založená malá nemocnica pod Veľkým závozom pri mlyne /oproti Kultúre/. Ale mesto pre nedostatok peňazí ju predalo v roku 1881. To už starostlivosť o zdravie a prevencia vstúpili na inú, ako stredovekú úroveň.