Čaro Vianoc

František DianSpoznávame RK20.12.2020

Je zložité vysvetliť čím to je, že od detstva až po dospelosť sa tešíme na príchod Vianoc. Hoci veľa úsilia musíme vynaložiť do prípravných prác, nakupovania, riadenia, pečenia, varenia, rozmýšľania o darčekoch pre najbližších, predsa sa na Vianoce, bez rozdielu veku, tešíme. Najviac na všetky sviatky v roku. Je v tom čarovné kúzlo Vianoc ? Alebo neopísateľná atmosféra ? Možno z každého niečo.

To, že Vianoce u našich predkov boli spájané s tradíciami a zvykmi, nikoho neprekvapuje. A mnohé z nich sa v domácnostiach zachovali dodnes. Štedrý deň s malými obmenami, zmenami v spoločnosti, charakterom domácností, zamestnaním rodičov sa rokmi mení, ale podstata zvykov ostáva zachovaná. Kapra, či pstruha strieda filé, živý stromček nahrádza umelý, miesto sviečok z vosku blikajúce žiarovky, pôstnu kapustnicu nahrádza taká s mäsom a klobásou... a mohli by sme pokračovať. V zhode s monografiou a popisom Vianoc pripomeňme si, ako prežívali vianočné sviatky prarodičia a starí rodičia v Bielom Potoku a vo Vlkolínci. Určite nájdeme zhodu aj s inými dedinami, ale aj rozdiely.

Príprava na Vianoce začínala už v lete. Tie najlepšie sušené hríby, sušené ovocie a med sa odkladali, aby bolo na Vianoce. Aj najchudobnejšie rodiny sa snažili, aby aspoň počas Vianoc mali plný stôl dobrôt. Gazdovia pred Štedrým dňom nachystali dostatok krmiva pre dobytok, aby cez sviatky nemuseli pracovať. V mnohých rodinách bol tento deň pôstnym. Ráno sa zjedol doma upečený chlieb s maslom a mliekom a potom až štedrovečerné jedlo. Po večernom zvonení kostolných zvonov sa rodina sviatočne oblečená zišla k spoločnému sviatočnému stolu. Gazdiná pod obrus položila drobné mince, aby ich bol celý rok dostatok. Niekde dávali aj čierne korenie, aby boli zdraví. Večera začala zapálením sviečky na stole a spoločnou modlitbou. Jedli sa oplátky s medom a cesnakom, opekance s makom, alebo bryndzou, varené sušené slivky a hrušky a kapustnica s hríbmi. Po kapustnici nasledovala ryba z potoka v Trlenskej, alebo z Revúcej. Vo Vlkolínci sa namiesto kapustnice jedávala hrachová polievka. V niektorých rodinách sa na zdravie pripilo pálenkou. Od sviatočného stola okrem gazdinej nesmel nikto vstať.

Po večeri nasledovalo poďakovanie modlitbou a v niektorých rodinách si zaspievali koledu a potom sa už deti rozbehli pod stromček pozrieť, čo im priniesol Ježiško. Po štedrej večeri sa väčšie deti rozbehli do dediny spievať koledy. Ešte pred večerou bolo potrebné aj dobytku pripomenúť sviatočné dni. Gazda spolu s deťmi šli do maštale a jablkom potrel kravu, aby bola pekne guľatá ako jablko. Potom vošiel do záčina a ovciam dal chleba, oplátky a pri odchode rozsypal po záčine mak, aby bolo oviec „ako maku“. Aj omrvinky zo stola po večeri na dvor vysypali hydine, aby aj domáce vtáctvo malo sviatky.

Keď deti pospali, ostatní sa pripravovali na polnočnú svätú omšu. Pred odchodom do kostola za vchodové dvere pripravili vedro s vodou. Po príchode z polnočnej prvý do bytu vstúpil gazda so slovami: „Prv voda než oheň. Narodil sa Kristus Pán v tento deň“. Pre Bielopotočanov to malo veľký význam, lebo dedina v minulosti dvakrát vyhorela.

Vlkolinský kostol Navštívenia Panny Márie bol na Vianoce vždy vysvietený, vyzdobený, pripravený privítať celú dedinu. Je to tak každý rok. A predsa rok 1968 bol nezabudnuteľný a neopakovateľný. „Pretože keď zo sakristia vyšiel kňaz s miništrantmi, kostol stíchol ako nikdy a nastalo prekvapenie, údiv, radosť a dojatie. Pretože túto pamätnú svätú omšu sa práve chystal slúžiť ich rodák, bývalý väzeň, tajne vysvätený kňaz a člen Spoločnosti Ježišovej, páter Pavol Horský. Keď páter vyšli zo sakristia, ani jedno oko neostalo suché. Ľudia plakali a nikto nemohol ani spievať.“ Sila tohto zážitku vo Vlkolínci pretrváva roky.

Dlhoročná organistka vo vlkolínskom kostole Elena Koníková, ktorá s pátrom Paľkom sa pravidelne stretávala , si na neho spomína. „Bol neskutočne pokojný a trpezlivý. Hovoril pomaly a každé slovo bolo premyslené. Rozprával sa s každým, bez rozlišovania viery, veku, svetonázoru. Aj s návštevníkmi Vlkolínca z cudziny. Ovládal niekoľko cudzích rečí. Vedel poradiť, riešiť susedské nezhody. Bol technicky zručný, ale miloval aj poéziu. Jeho obľúbeným básnikom bol Milan Rúfus, ktorého úryvky z básní často zakomponoval do kázni. V roku 2018 uplynulo päťdesiat rokov od pamätnej polnočnej z roku 1968. Páter Ondrej Gábriš pri výročí k návštevníkom polnočnej omše pripravil prekvapenie. K zúčastneným sa zo zachovanej nahrávky z reproduktoru prihovoril páter Paľko. A potom na významné sviatky nám čítaval jeho kázne a rozdával vytlačené na listoch...“

Život sa mení, vyvíja. Menia sa aj tradičné zvyky a kolorit Vianoc sa stavia viac na komerčných základoch. Asi to tak má byť.

Nech už budete v čase vianočných sviatkov kdekoľvek, prežite ich v zdraví, užívajte si ich čaro v pokoji, láske, radosti, v duchovnom naplnení v kruhu svojich najbližších.