Čebrať

František DianSpoznávame RK3.12.2023

Súčasný život človeka je presýtený informáciami, ktoré zaplavujú náš mozog. Ani si nevieme vybrať čo je pravda, čo je lož, účelovo vymyslené klamstvo. Ako hojivá masť na dušu zapôsobia milé, ľudské slová, ktoré začujeme, alebo si prečítame. V novinách z roku 1942 som prečítal rozprávku o vrchu Čebrať, týčiacom sa nad Ružomberkom. Ani nevieme, kto ju napísal pod značkou L.St. Upútala ma. Aj preto v čase kratších dní a skorej tmy v upravenej forme vám ju prinášame.

Hrdý, švárny strážca Ružomberka v zelenej mentieke (pozn. krátky kožuštek). Koná svedomite svoju povinnosť od pradávna, keď dostal prísny rozkaz od neznámeho pána, aby strážil údolie Váhu vo dne, v noci. Čebrať poslúchol, i keď spočiatku nevedel čo vzácneho má vlastne strážiť. Až neskôr zbadal pod sebou ruch života, pohyb a napokon belčov (pozn. kolísku) ozdobený zeleňou a ružami. Zrodilo sa mesto Ružomberok. A vraj vtedy od radosti si zavýskol, chytil sa za ruky s kamarátmi na juhu a severe, zadrobčili si odzemok a preskakovali naľakaný Váh za veselého spevu. I plešatý Mních sa vraj musel pripojiť do tanca medzi tých lapajov, čo ho tak umorili, že mu pot cícerkom tiekol z holej hlavy. A mesto, malé dieťa v kolíske smialo sa zvonivým smiechom a tlieskalo od radosti. Ej, boli že to časy ! I kráľ Matej ma pochválil, keď prišiel do Ružomberka... Tak mi rozprával Čebrať o svojej mladosti, keď ma privítal na zelenom koberci likavských lúk. A viedol ma ďalej za priateľského rozhovoru.

Cez svrčinovú slávobránu som sa naraz dostal na nádvorie do pestrého zástupu. Čože to tu máš ? Spytujem sa vznešeného strážcu. Moje služobníctvo sa zabáva. Nech sa zaveselia, nestrpím okolo seba smútok a zádumčivosť. Cítim sa ešte mladým, hoci som už pokročil v rokoch. Tamto jedličky, vyparádené dievčatá v skladaných sukniach a čižmičkách, veselo besedujú s mládencami – smrekmi, opretými o kamennú stenu. Oči mi padli na gardedámy, staré borovice, čo dávali pozor na mládež.  Iba nevkusne vyobliekané škaredé žihľavy hádžu nenávistné pichľavé pohľady v zlosti, že ich nikto nepýta do tanečného kolesa. A predsa som sa mýlil. Hľa, šibal vetrík ich práve so smiechom pochytil do tanca a vykrúca ich na všetky strany. Svrčky, muzikanti v pestrých frakoch , zase spustili rezkú nôtu. Horko-ťažko som sa predral pomedzi tú chasu na rozhľadňu, vytesanú do skaly.

Čebrať mi hovorí. Pozri sa na západ. Tam je Hrboltová a za ňou Stankovany. To je už nie môj revír, ale občas aj tam nakuknem. Keď sa dačo stane, hoc i nie mojou vinou, hen tamto môj starý inšpektor Choč sa hneď nasrdí a... no, nechcem ohovárať, ale mám dosť ťažký život pri ňom. Pred pár sto rokmi som mal aj na východnej strane zlého suseda. Veď ho uvidíš. Potvora, je omnoho menší ako ja, a len sa nadúval a pýšil, vraj mi ukáže a postavil si mocný hrad Likavu. Ale skrotol. Ľudia mu zrúcali to jeho hniezdo. A teraz je už aspoň ticho. Všimni si ešte Černovej. Bol som svedkom smutnej udalosti, ktorá sa v nej stala. Hľa, Rybárpole – ukazuje Čebrať. Pod sklenenými strechami sú sklady, stroje a stovka pracujúcich rúk... Šli sme utešeným chodníčkom ďalej. Konečne sme zastali na balkóne paláca môjho hostiteľa.  Hlboko pod sebou som uzrel krásny Ružomberok – obrovské mravenisko. Popri ňom lezie železná stonoha. Biele slimáky – plte – sa pomaly vlečú dole Váhom a nechávajú za sebou bielu slinu. Mravce sa ponáhľajú krížom-krážom po chodbičkách a vlečú rozličné bremená. Medzi mravcami pobiehajú väčšie chrobáčiky. Vidíš, hovorí hrdý strážca mesta, to sú automobily a ľudia. I ty by si bol taký malý mravec z tejto výšky.

U mňa môžeš meditovať o pokore, ako tuto môj priateľ Mních s krížom na prsiach. Nie som bezbožný, rád sa rozprávam o vznešených  veciach s Mníchom, ktorý sa ustavične díva na slová Memento mori, vyryté do zeme tamto na stráni... Vidím často svadobné i smútočné sprievody. Pred štyrmi rokmi som tu zapálil smútočnú vatru na počesť najslávnejšieho občana Ružomberka , keď kráčal ostatný raz po jeho uliciach...  Pozri, odtiaľto vidím sedem kostolov. Kývajú mi na pozdrav až hen od Ludrovej, z Martinčeka, a z Bieleho Potoka. Ach, tak rád počúvam večerné zvony z ich veží... Prepáč, ale musíme sa rozlúčiť. Nie preto, že si mi na obťaž, ale pozri, Choč sa zasa hnevá. Neviem, čo som mu zas urobil, lenže o chvíľu bude zle. A Choč sa veru napálil poriadne. Zreval strašným hlasom, ozvenou zahučali doliny. Čebrať sa zakrútil do tmavého plášťa a ticho počúval  hrozivé výčitky. Dostal niekoľko rán ohnivou palicou po chrbte. A veru , začal plakať. Plakali stromy, samotár - červený smrek na brale, ronili slzy kvetinky, i stará tetka stodola, čo ma prichýlila pod strechu, kým sa strašný dozorca nevyzúril.

O hodinku bolo všetko dobre. Flegmatický nočný tulák – mesiac, všetko utíšil. Svrčky zase pochytili sláčiky a začal sa večerný koncert.

(Z novín Tatranský Slovák č.35/1942 upravil František Dian)