Čím sa previnili

František DianSpoznávame RK7.9.2025

Bol 1. september 1944, ale na začiatok školského roka nikto nepomyslel. Čas povstania slovenského ľudu proti fašistickému Nemecku sa naplnil.

Z Ružomberka, ktorý bol v rukách povstaleckej armády bol evakuovaný vojenský materiál do Liptovskej Osady, Liptovskej Lúžnej a Liptovských Revúc. Zdravotnícky materiál a lieky boli odsúvané do Korytnice. Od Liptovského Mikuláša sa po ceste presúvali nemecké vojenské jednotky, ponáhľajúce sa „oslobodiť“ Ružomberok od povstalcov a nastoliť poriadok. Na starej ceste po pravom brehu Váhu pri Liskovej boli zneškodnené dve čaty Nemcov na nákladných autách. Ružomberok zatiaľ odolával, ale bolo otázkou hodín, kedy podľahne vojenskej presile tankov a kanónov.

Štvrtého septembra bol slnečný, sparný deň. Na nástupišti železničnej stanice v Ružomberku i na korytnickom nástupišti čakalo na vlak veľa ľudí. Vlaky už dlhú dobu nechodili podľa cestovného poriadku. V preprave mala prednosť vojenská technika a vojenské transporty. Okolo poludnia sa nad Ružomberkom objavilo nemecké lietadlo a zakrúžilo nad stanicou. Zvedavé oči malých i veľkých so záujmom pozerali na lietadlo a netušili nič zlého. Pohľadom vzďaľujúce lietadlo odprevadili a naďalej čakali na príchod vlaku. Po chvíli sa však lietadlo vrátilo. Nadletelo ponad stanicu. Vtom nastal tlmený, ohlušujúci výbuch. Po ňom ďalší a ďalší.

To lietadlo zhodilo bomby! Zhodilo ich na ľudí čakajúcich na vlak a na stanicu. Hrôza! Čím sa previnili títo ľudia? Za krátky čas zomrelo šestnásť ľudí, matky, otcovia, deti. Zohavené telá mŕtvol nehybne ležali pred staničnou budovou. Ešte viac ako mŕtvych bolo o pomoc volajúcich ranených. Neopísateľná úzkosť preživších, ťažké boľavé slzy nad hrozným terorom. Kto ho zapríčinil a prečo? Žiaľ, tak to robili fašistickí votrelci. V porovnaní s povraždenými ľuďmi poškodenie železničnej stanice bolo iba malou škodou. Hmotné statky sa dajú nahradiť, znova vybudovať, ale životy ľuďom už nikto nevráti.

Od 6. septembra bol už Ružomberok v rukách a v správe nemeckej armády. O tri dni neskôr po bombardovaní boli zohavené obete bez rúk, nôh hromadne pochované na ružomberskom cintoríne. Na pohrebe sa nikto neodvážil verejne vysloviť to, čo skrýval vo svojej duši. Iba ústa prítomných na rozlúčke tíško šeptali slová odobierky: „Odpočinutie večné daj im, Pane!“

(Príspevok bol spracovaný a upravený z dobových novín „VPRED“ č. 108/1945)

Foto: zbierka Petra Grieša