Čo chutilo našim predkom

František DianSpoznávame RK21.12.2018

Ani nevieme, či chutilo, ale na veľký výber nemali. Ak chceli prežiť, museli jesť to, čo im príroda nadelila, čo si dopestovali, alebo dochovali. Stravovanie našich predkov zodpovedalo ich možnostiam, postaveniu, vlastníctvu pôdy, lesa, dobytka... Základom stravy boli obilniny: pšenica, raž, jačmeň, ovos, proso, pohánka, hrach buď spracované, alebo v prírodnom stave. U chudobných rodín len výnimočne doplnené mäsom. V zámožnejších rodinách sa častejšie konzumovalo mäso hovädzie, bravčové, teľacie, ale hlavne baranina, ktorá sa na zimu nakladala do soli, aby dlho vydržala. Hydina a zajace na „jedálnom lístku“ boli zriedkavejšie. V Ružomberku rozvinuté ovčiarstvo umožňovalo spestriť jedlá syrom, bryndzou, ktorú pri jej dostatku nasolenú nakladali na zimu. Viac sa konzumovalo mlieko kyslé ako sladké a okrem neho cmar, srvátka, tvaroh, maslo... Cez leto sa strava spestrila mladými listami púpavy, žihľavy, repy a cez zimu vládla kyslá kapusta. Cukor ľudia nepoznali, sladilo sa len medom. V mestských záznamoch sa v roku 1786 prvý raz spomína ryža a v roku 1788 trstinový cukor a káva.

Denný „jedálny lístok“ našich predkov bol dosť jednotvárny. Na raňajky sa jedávala rascová polievka s mrvenicou, alebo kyslá kapustová polievka. Niekedy jačmenná kaša, kabáč / posúšik/ a zapíjalo sa cmarom, srvátkou, alebo kyslým mliekom. K obedu bola hustá polievka, chudobinca, kyslá kapusta, halušky, solená baranina, prípadne syr, bryndza, pirohy... Na večeru sa dojedali zvyšky z obeda, alebo ovsená kaša, čaj z byliniek a na konci 18. storočia už aj pečené zemiaky. Pred zemiakmi sa často k jedlám konzumovala varená repa. Pri obede, alebo večeri sa pre členov rodiny na misky delilo len tekuté jedlo. Kapusta, kaša, halušky sa pri stole jedli z jednej misy drevenými lyžicami. Kto jedol pomalšie, ušlo sa mu menej.

Spomínané zemiaky sa z Ameriky do Európy dostali až v polovici 17. storočia. V roku 1773 boli zavedené aj v Rakúsku. Panovník v snahe zabrániť hladomoru ríše, nariadil vo svojom cisárstve pestovať zemiaky. Tak jedného dňa , 24.5. 1774, kráľovským rozkazom bolo nariadené zaviesť aj na Liptove pestovanie zemiakov. V službách Pongráca z Ondrašovej bol aj pruský záhradník Vojtech Prúša, ktorý za odmenu 60 zlatých, 20 meríc pšenice, 6 okov piva, voz sena, dva vozy slamy bol zaviazaný na dva roky učiť poddaných likavského panstva sadiť, pestovať a užívať „švábky“ – zemiaky. Poddaní však prijímali novoty a neznámu plodinu s nevôľou. Ružomberskí mešťania naučení miesto zemiakov pestovať repu odmietali zemiaky a odhovárali od sadenia zemiakov aj ostatných ľudí. Tresty palicovaním na dereši pre odporcov zlomilo ich trucovanie k sadeniu a konzumácii zemiakov. Nakoniec sa pestovanie ujalo a pre tento málo úrodný kraj bolo požehnaním. Pretože pestovanie zemiakov prinášalo úrodu aj v suchých a neúrodných rokoch a zachránilo ľudí pred hladom . Ukázalo sa, že aj chudobná pôda Liptova a drsné podnebie zemiakom svedčia. Menovaný záhradník učil ľudí i k pestovaniu ďateliny a ovocných stromov, ktoré sa rovnako udomácnili. Napriek prvotnému odmietaniu zemiakov, rokmi sa stalo príslovečným nielen pre Liptov, ale aj Kysuce, Oravu, Spiš, že základom jedálnička ľudí sa stali zemiaky a kapusta. V dnešnej dobe by sme si ťažko predstavili pestrosť stravy bez rôznych úprav zemiakov. A to ich konzumácia nie je ani 250 rokov stará.