Dávno  zabudnutý  príbeh

RedakciaSpoznávame RK12.10.2025

Rod Makovickovcov je pre väčšinu Ružomberčanov známy a mnohí ľudia poznajú aj ich zásluhy pre mesto z minulosti. Nemusia však vedieť, že rodina Makovických bola evanjelického vierovyznania.

Preto bolo odvážne pre rodinu v polovici 19. storočia usadiť sa v katolíckom prostredí Ružomberka a založiť tu obchod s miešaným tovarom. Z ich rodiny pochádza evanjelický farár Ján Drahotín Makovický, o ktorom je nasledujúci príbeh napísaný v knihe Zdenka Ďurišku „Medzi mlynmi a bankami.“

J. D. Makovický bol po štúdiách v roku 1847 vysvätený za evanjelického kňaza. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a nebol len farárom, učiteľom, ale spolu s M. M. Hodžom patrili k národným buditeľom na Liptove. To sa maďarsky orientovaným zemanom nepáčilo a preto sa stali terčom verbálnych a fyzickým útokov. Farári a učitelia evanjelických zborov z Liptovského Mikuláša, Liptovskej Sielnice, Liptovského Trnovca a Paludze udržiavali priateľské vzťahy a vzájomne sa schádzali na niektorej fare. Dňa 15. mája 1863 sa zišli na trnoveckej fare. Spoločnosť sa okolo siedmej večer rozchádzala a Makovický spolu s Hodžom kráčali smerom do Mikuláša. Ďalej už osobné spomienky J. D. Makovického.

„Vyše Vyšných Ráztok pri samom jarku Bobrovečky rečenom, v malom úvoze o trištvrte na osem stretnul nás Béla Lehocký, na ten čas komisár bezpečnosti a viceinšpektor cirkvi evanjelickej trnoveckej, statkár, s Jánom Ráztokay Motúzom, ktorý tak plní štvrtô božie prikázania: bi otca svojho i matku svoju. Béla Lehocký povedal „títo huncúti zasa boli voľakde ľud búriť.“ Ja som zastal a odvetil: „Komu to nadávajú do huncútov? My nie sme žiadni huncúti!“ Ale v tom, ako dravá zver číhajúca na korisť priskočil ku mne a palicou po hlave tri – štyri razy tak udrel, že som omráčený zostal síce, avšak som ho svojim dáždnikom udrel a za pastašky chytil. Nuž ale Béla Lehocký, chlap územčistý, vypasený, hodil ma na cestu, klaknul na prsia, bil, do boka kopal, až som mu do oboch rúk zachytil palicu. Pevne držiac tú palicu v rukách tak, že môj zlatý hrubý prsteň a obrúčka do tretiny sa zohli. Nemohol ma do smrti dobiť, ale povedal: „Pustíš tú palicu?“ Nepustím, reku ty oplan!“ A v tom, keď som ležal priekom cez cestu vo vlastnej krvi, ktorá sa cícerkom zo štyroch rán na hlave liala, prešiel jeden stoličný hajdúch Plauka. Na toho som zakričal : „Stoj! Ratuj!“ Trocha i postál, ale Lehocký na neho sa okríknul: „Pakuj !“ Tento hajdúch si vraj myslel, že komisár bezpečnosti nejakých podlých ľudí bije a odišiel. Jano Ráztokay Motúz, ktorý práve v ten čas. keď mňa Lehocký začal palicou mlátiť, pána farára Hodžu od chrbta napadnul, jeho palicu mu z ruky vytiahnul  a tak bil, že ju na ňom polámal. Potom ale päsťou tak do očú tĺkol, že Hodža hneď na skutku zrak utratil, ba i jeden zub mu vybil. Vtom Ráztokay upustil od bitoia Hodžu poberajúc sa za svojim kamarátom Lehockým.“

Obaja dobití a skrvavení horko-ťažko došli domov. Hodža na druhý deň u kráľovského komisára podal trestné oznámenie. Ale vrchnosť na potrestaní vinníkov nemala záujem. Keď sa to cirkevníci dozvedeli, čo sa stalo, vyslali k župnému komisárovi delegáciu so žiadosťou o potrestanie vinníkov. Až keď okolo tisíc cirkevníkov sa vydalo k župnému domu dal komisár zatknúť Lehockého. Bol spolu s Ráztokayom odvezený do Komárna a 6 mesiacov väznený. Jeho spoločník bol po štyroch týždňoch prepustený. Aj taká bola kedysi spravodlivosť.