Jediná na Slovensku

František DianSpoznávame RK6.12.2020

Vychovávala technikov pre všetky slovenské celulózky a papierne, pre všetky vlnárske, bavlnárske, ľanárske a pletiarske fabriky. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia bola s 900 študentmi v 32 triedach najväčšou strednou školou v meste. Mala päť odborov: chemickú technológiu textilu, pradiarsky, tkáčsky, pletiarsky odbor a odbor technológie celulózy a papiera. Vybavením, laboratóriami, dielňami a početným strojovým zariadením patrila medzi najmodernejšie školy v republike. Kde sa podela sláva a prestíž tejto školy ? Kde sa podela škola ?

V povojnovom období, v čase expanzívnej industrializácie Slovenska, vznikala potreba odborných pracovníkov pre naše továrne. Ružomberok mal rozvinutú výrobu celulózy a papiera a výrobu textilu. Kde inde by mala byť vybudovaná škola, ktorá by pripravovala odborných pracovníkov pre tieto odvetvia, ak nie v Ružomberku. Škola tak nadviazala na krátku tradíciu 2-ročnej odbornej školy pre celulózu a papier z roku 1940, ktorá bola núdzovo umiestnená v bývalých Štefánikových kasárňach a potom v Hasičskom dome. Prvým riaditeľom školy bol Gejza Kicko. V roku 1942 k uvedeným triedam pribudli triedy textilnej školy s odborom pradiarskym a tkáčskym. V školskom roku 1946/47 od 1. ročníka sa štúdium z dvojročného zmenilo na štúdium štvorročné s maturitou. Ale vyhovujúce priestory pre existenciu takýchto škôl mesto nemalo. Od 1.9.1943 boli triedy školy umiestňované v starej budove gymnázia /Nám. A. Hlinku/, ale aj v iných budovách škôl. Preto vtedy /1947/ vedenie školy požiadalo predsedu Zboru povereníkov Dr. Husáka o zváženie výstavby novej budovy školy. Bolo rozhodnuté, na mieste dvoch budov kasárni vystavať novú školu. Vopred bolo dané, že budova školy vytvorí priestor aj pre Strednú priemyselnú školu strojnícku, ako samostatnú školu. Kasárne boli zbúrané v lete 1947.

Stavbu projektovali architekti Milan Škorupa a Vladimír Cibulka a vyprojektovali jedno z najhodnotnejších diel povojnových rokov. Stavebníkom sa stal štát. Pre viaceré, aj politické príčiny, sa začalo stavať až v roku 1948. Základný kameň stavby bol položený pri slávnostnom ceremoniáli 27.5.1948. Výstavbu štát zveril firme „Obnova“. Súbežne s výstavbou školy začali vedľa školy budovať aj internát, dnes obchodná akadémia. Obe samostatné školy mali spoločný nástupný priestor dodnes impozantne pôsobiaci, s vitrážami o rozmere 20 x 3 m od R. Dúbravca ml., F. Kráľa a V. Stašíka. Zrak pozorovateľa upúta priečelie budovy zdobené desiatimi pieskovcovými sochárskymi reliéfmi z prostredia priemyselnej výroby od významných sochárov Jána Kulicha a Jána Hučka.

Celý areál oboch škôl bol vytvorený ako trojposchodový blok s vnútorným dvorom. Zo strany ulice boli učebne, auly pre 150 osôb, priestory pre správu školy. Zo severnej strany bol dielenský trakt. V januári 1952 bolo sprístupnených šesť učební a od septembra všetky učebne. Niektoré odborné učebne a auly boli ukončené v roku 1953 a dielenský trakt v roku 1954. V čase dokončenia stavby v hodnote 12 miliónov korún bola škola hodnotená tak, že ani Bratislava pre vysoké školy nemá takú budovu. Bolo to však potrebné a nutné. Veď okrem tried textilnej a papiernickej školy tu bolo až 25 tried /1953/ strojníckej školy.

Za päťdesiat rokov, od prvej odbornej školy a riaditeľa Gejzu Kicka, a ďalších Ľudovíta Nachtmana, Adolfa Seidla, Ľudovíta Beťka, Vladimíra Dubského, Františka Blaha až po Róberta Bardyho, škola vychovala stovky odborníkov pre textilný a papierenský priemysel. Čas všetko odvial. Po nežnej revolúcii nastal celoslovenský útlm strojárstva a textilná výroba postupne zanikala. Vytláčala ju lacnejšia produkcia z ázijských krajín. Potreba odborných pracovníkov pre tieto odvetvia sa stávala nepotrebnou, nadbytočnou a pre potreby výroby celulózy a papiera postačovalo odborné učilište so študijnými odbormi. Dnes v budove, ktorá bude mať 70 rokov, sídli Združená odborná škola a Škola úžitkového výtvarníctva.