​Kaštiele a povesti

František DianSpoznávame RK31.3.2024

​Aký by to bol hrad, či kaštieľ, aby sa o ňom medzi pospolitým ľudom nezachovali povesti a príbehy. Nakoľko pravdivé a koľko z nich je vymyslených nevieme. Podávali sa ústnou formou z generácie na generáciu. Skutočnosťou je, že mnohé sú zapísané v obecných kronikách. Ružomberok a jeho okolie neoplýva početnosťou kaštieľov. Okrem Kaštieľa sv. Žofie v Ružomberku, na západ od mesta nie je žiadny kaštieľ. Ani v smere na východ ich nie je toľko, ako v iných bohatých poľnohospodárskych oblastiach Slovenska. Zo zachovaných a zrenovovaných vyčnieva kaštieľ Mitošiny v Bešeňovej a kaštieľ, označovaný ako kúria v Liptovskej Štiavnici a kúria v Turíku. Na svoje obnovenie čakajú kaštiele v Liptovskej Teplej a v miestnej časti Madočany.

V roku 1644 hlavný slúžny Ladislav Mitoška dokončil stavebné práce na prestavbe staršej rodinnej kúrie na renesančný kaštieľ s opevnením v Mitošinách, dnes súčasť Bešeňovej. O tomto kaštieli je v obecnej kronike v Lúčkach zaznamenaná aj táto povesť. „Kaštieľ sa honosil nádherným zámockým kostolom. Aby však kostol nikto z veriaci okolia nepoužíval, pán zámku dal kostolné nádvorie ohradiť vysokým múrom a na nádvorí držal dvoch zúrivých medveďov. Zo zámku vraj viedla tajná podzemná chodba do Madočian. Keď nepriateľ obkľúčil zámok, Mitošinci mohli tajnou chodbou prejsť do Madočian a rovnako to bolo opačne.“ Nevieme, či to bola skutočnosť, ale v súčasnosti sa žiadna tajná podzemná chodba nenašla.

V obecnej kronike v Lúčkach je zaznamenaná aj povesť o madočanskej krásnej panej Idálii, z ktorej vyberáme. „Madočanská pani Idália ako mladá vdova bola majiteľkou zámku. Mala jedného syna Cupida, o ktorom sa hovorilo, že je malý diabol. V kostole počas bohoslužby vyhvizdoval a keď miništroval, do tymianu miešal síru. Koňom pchal do uší tlejúce hubky a ku každému sa blížil len so sadistickým,zlým úmyslom. Bol takým bláznom, ako jeho krásna matka, o ktorej sa hovorilo, že je čarodejnicou a prehrešuje sa proti všetkým desiatim prikázaniam. Hovorili, že svojmu mužovi namiešala do nápoja jed a tak sa ho zbavila. Aby ako mladá a krásna vdova odlúdila milenca svojej priateľke z mitošinského zámku. Krásnej Idálii napadlo vziať na výchovu svojho syna učeného mnícha z madočanskéhojezuitského kláštora. Jezuiti rozhodli, že pošlú nevysväteného Petra. Peter dostal nový oblek a hrubú knihu neznámeho obsahu. Zámocká pani v očakávaní vychovávateľa rozkázala zatvoriť svorku psov na zámockom dvore. Ale Cupido ich sám vypustil. Zámocký blázon a Cupido sa hrali na dvore s loptou, keď kľučiar vpustil mnícha. Psi sa zhŕkli ku bráne, ale mních prudko otvoril a zatvoril knihu, čo vyznelo ako výstrel a psi sa rozpŕchli hľadať korisť. Cupido a blázon boli sklamaní, že psi mnícha neroztrhali. Praskni do mnícha loptou, rozkázal Cupido. Blázon nelenil a z kaluže vzal loptu a hodil do mnícha. Ale mních loptu chytil jednou rukou a hodil ju do tváre blázna tak prudko, že mu aj medvedia čapica z hlavy odletela. Ty si šikovný mních vravel Cupido. Ale náš psovod Matej je silák, dokážeš to, čo on ? Matej vyhoď loptu ! Matej vyhodil loptu až na strechu zámku. Ukáž mních, čo ty vieš ! Mních chytil podbíjač a tak prudko odpálil loptu, že preletela ponad strechu zámku. Tým si mních získal všetkých. A na čo si priniesol tú hrubú knihu ? S tou zaháňam diablov. No, to si prišiel práve dobre, lebo naša urodzená pani je dnes od rána rozzúrená ako sto diablov. Požehnanie a mier nech je pod touto strechou, prehovoril mních ku panej. Hnev škodí kráse veľkomožnej panej. Krásna žena sa nesmie nikdy hnevať. Pani matka, nadajte sa tomuto mníchovi, ten zakľaje vo vás všetkých diablov. No matka uštedrila synovi také zaucho, aké ešte nedostal a už dvíhala nohu, že ho kopne.“ Tak sa na zámku skončilo prijatie pátra Petra ako vychovávateľa.

„Keď cisár František Jozef (1852) prvý raz cestoval po krajine dorazil i do Ružomberka, kde prenocoval. Na druhý deň jeho cesta do Kubína viedla. Okresný slúžny, ktorého povinnosťou bolo starať sa o povoz, nemal dosť elegantný povoz a tak sa v núdzi na M. Rakovského zo štiavnického zámku obrátil prosiac ho o prepustenie jeho chýrečnej arabskej štvorky. Rakovský, hoc bol nepriateľom cisára, nevoľky povolil a nakázal červeno vlasatému a bradatému kočišovi Matejovi, aby mladého pána po panský povozil. U Mateja aj drevené kone museli letieť. Nevedel koho vezie, len podľa rovnošaty tušil, že vojenského pána. Matej plesol bičom a štyri paripy leteli ako šarkan, že kolesá na koči sa sotva zeme dotýkali. Pomaly, pomaly, kričal vojenský pán. Dlho netrvala celá honba a sotva za pol hodiny štvorka stála v Kubíne. Kočiš vidiac rozčúlenie a bledosť na tvári vojenského pána bol pokojný a vravel. Oni sa nie vojenský vodca. Veď môj pán nebol vojakom, lebo je krivý, ale má veru viacej guráže.“