Keď zmizlo 800 zlatých

František DianSpoznávame RK26.10.2025

Rod Madočianských z neďalekých Madočian patril v starom Ružomberku k najbohatším rodinám. V roku 1691 dedične dostali ružomberskú kráľovskú poštovú stanicu a vlastnili ju až do 70-tych rokov 19. storočia, kedy pre poštové služby začala byť využívaná železničná doprava.

Boli takí bohatí, že v núdzi si od Madočianskych, za dobrý úrok požičiavalo peniaze aj mesto. Za zásluhy pre mesto bola v minulosti ulica, na ktorej je hlavná pošta, pomenovaná na Madočianskú ulicu. 

Od roku 1802 bol ružomberským poštmajstrom Imrich Madočani. Počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 správu pošty prevzala revolučná uhorská vláda, ktorej poštmajster bol horlivým prívržencom. Začiatkom roka 1849 sa k Ružomberku blížilo cisárske vojsko. Madočani z obavy pred vojskom a následným potrestaním za jeho vzťah k uhorskej revolúcii, zakopal v záhrade 800 zlatých a ušiel z mesta ku svojim dcéram do Prosieka. Keď sa po revolúcii situácia utíšila, vrátil sa do Ružomberka. Hľadal zakopané peniaze, ale nenašiel. Hoci po potlačení revolúcie bol opäť uvedený do úradu, pre svoju politickú angažovanosť mal veľké nepríjemnosti.

Od troch farárov a mesta si zadovážil písomné potvrdenie, že aj počas revolúcie bol lojálny ku cisárovi. V roku 1850 ho predvolali do Bratislavy pred vojenský súd, ale sa vyhovoril, že je starý, nemôže chodiť a vymotal sa z toho. Nevieme čo sa udialo v nasledujúcich rokoch, ale Imricha Madočaniho, nepretržitého poštmajstra počas 64 rokov, cisár František Jozef I. v roku 1866 vyznamenal Rádom zlatého kríža. Honor vyznamenania si dlho neužil, krátko nato zomrel.

Jeho syn Pavel Madočani bol komisárom na Orave. Rovnako ako otec sa angažoval za revolučnú uhorskú vládu. Na podporu revolúcie bola v Ružomberku organizovaná asi 200-členná revolučná garda. Pod vedením mešťanostu Janču asi 50 chlapov odišlo na Oravu ochraňovať hranice proti Rakúšanom. Pravdepodobne P. Madočani bol súčasťou revolučných zmien na Orave, pretože po doznení revolúcie boli Jančo a Madočani liptovským stoličným súdom, ale aj vojenským súdom v Bratislave odsúdení na trest smrti.

Cisár František Jozef I. sa pred korunováciou aj za uhorského cisára rozhodol spoznávať Uhorsko. V dňoch 10. – 11. augusta 1852 navštívil Ružomberok. Mesto a jeho predstavitelia v čele s mešťanostom (starostom) Františkom Opršalom pripravilo cisárovi nevídané privítanie. Prašné ulice mesta boli vyzametané, poupratované, slávnostne vyzdobené. V uliciach postávali sviatočne vyobliekaní občania nadšeným ováciami vítali vzácnu návštevu. Nechýbala vyzdobená slávobrána, svetelné efekty, streľba z mažiarov. Zvonenie zvonov z veže farského kostola a na uvítanie vyhrávala kapela.

Návšteva cisára v našom meste bola spojená aj s audienciou. Mimo iných osôb v audiencii prijal cisár aj Teréziu Marcibaniovú, matku, na smrť odsúdeného Pavla Madočaniho. Tá ho kľačiac na kolenách prosila o milosť pre svojho syna. Možno táto prosba pomohla, lebo trest smrti sudcovia zmenili na 16-ročné väzenie. V roku 1856 bola cisárom udeľovaná amnestia a P. Madočani bol po štyroch rokoch väzenia oslobodený. Vrátil sa do Ružomberka, stal sa posledným poštmajstrom a mesto ho menovalo za čestného mešťanostu mesta Ružomberok. Aj taká vie byť nevyspytateľná a nepredvídateľná politika.