Koniec bubeníkov

František DianSpoznávame RK1.3.2020

Výrazom dnešnej doby dalo by sa prijať pomenovanie funkcie, že to boli hovorcovia pre styk s verejnosťou.

V každej obci boli váženými občanmi, lebo oni sa prví dozvedeli o publikovanom ozname. V niektorých malých obciach bola služba bubeníka spojená s funkciou nočného strážnika. Bubeník nosil cez rameno na koženom remeni malý upevnený bubon a zastoknuté drevené paličky. Oznamy vyhlasoval na presne určených miestach, poväčšine na námestí, začiatku ulíc a podobne.

Tramta – tám... dlho bubnoval, čím upozornil ľudí, aby sa zhromaždili, že bude zverejnený vážny oznam. Keď dobubnoval a ľudia sa zhromaždili hlasno oznamoval: „Dáva sa na vedomie...“ a prečítal, alebo spamäti odrečnil potrebný oznam. Po ukončení reči nasledovalo krátke zabubnovanie, to znamenalo koniec podaných informácií.

To, čo mal oznamovať mal napísané na tabuľke, neskoršie na papieri. Boli takí bubeníci, ktorí nevedeli čítať, ani písať, ale pamäť mali dobrú. Čo im richtár nakázal, to si zapamätali a ľuďom oznámili.

V Ružomberku od roku 1527, odkedy boli vedené mestské protokoly, sa medzi zamestnancami mesta nachádza vymenovaná aj funkcia bubeníka. Tak, ako všetci zamestnanci mesta, aj on musel richtárovi zložiť prísahu. Za svoju prácu bol odmeňovaný. V Ružomberku sa funkcia bubeníka nezlučovala so žiadnou inou funkciou.

Po vojne aj v okolitých obciach pristúpili k zavedeniu miestnych rozhlasov. Dialo sa tak poväčšine v rokoch 1948 – 49. Nie všade bola táto zmena vítaná. V Liptovskej Teplej slávnostne zapojili rozhlas 22.5.1949. Bubeník obce Pavol Garaj si zastal s bubnom pred mikrofón, zabubnoval a povedal. „Dnes prestávam bubnovať a odovzdávam bubnovanie pokrokovej rádio službe a lúčim sa s vami... Od dnes budete isto spokojní, keď vám budú trúby do uší trúbiť a vyhrávať. Bubon uschovám, bude dobrý ak sa trúby pokazia a ostanú mŕtve...“

Ale čas sa nedal zastaviť. Bubnovaniu pri oznamoch odzvonili a vidieť bubeníka (okrem kapely) môžeme iba vo filmoch z historickej doby. Obecný rozhlas je dnes neodmysliteľnou formou komunikácie v každej obci a sprostredkovateľ potrebných informácií.

Okrem bubnovania oznamov o rozhodnutí a nariadení magistrátu mesta, plnil aj ďalšie úlohy. Ak bolo potrebné niekoho pred richtára predviesť, sprevádzal pri tomto úkone mestských hajdúchov. Zúčastňoval sa na dražbách nehnuteľností. Niektorých zlodejov magistrát trestal tak, že im na krk zavesili ukradnuté veci a v sprievode hajdúchov ich vodili po uliciach a bubeník bubnoval a vyvolával ich previnenia. Prítomnosť bubeníka na popravách (aj keď ich v Ružomberku bolo málo) bola nevyhnutná. Rovnako bubnovaním a vyvolávaním previnenia trestaných asistoval pri dereši.

Takto to v meste fungovalo až do 2. svetovej vojny. Ale elektrifikácia, rádiotechnika, znamenajúca napredovanie vedy v bežnom živote občanov, prenikla aj do nášho mesta. Začalo sa zmrákať nad funkciou bubeníka pri magistráte mesta. Za Slovenského štátu sa Ružomberok začal budovať a rozvíjať tak, ako nikdy predtým.

V roku 1941 na zadanie vládneho komisára Viktora Sliackeho začali v meste budovať verejný rozhlas (1.11.1941). Zatiaľ iba v obvode vnútorného mesta, kde umiestnili dvadsať „tlampačov“ na elektrické stĺpy a strechy domov. Predpokladalo sa, že ak sa mestský rozhlas osvedčí, sieť reproduktorov (tlampačov) rozšíria aj do továrenských častí mesta. Cez rozhlas boli oznamované vyhlášky a oznamy mesta. Do mesiaca bola montáž mestského rozhlasu ukončená. Náklady na ústredňu s vybavením, rozhlasovú sieť a reproduktory činili 154 000 Sk. „Vo výstavbe moderného Ružomberka je to ďalší krok dopredu.“ Uviedli v novinách Tatranský Slovák v č. 39/1941. Takto v tomto roku v meste skončilo bubnovanie a funkcia bubeníka, ktorého nahradil mestský rozhlas.

Po vojne aj v okolitých obciach pristúpili k zavedeniu miestnych rozhlasov. Dialo sa tak poväčšine v rokoch 1948 – 49. Nie všade bola táto zmena vítaná. V Liptovskej Teplej slávnostne zapojili rozhlas 22.5.1949. Bubeník obce Pavol Garaj si zastal s bubnom pred mikrofón, zabubnoval a povedal. „Dnes prestávam bubnovať a odovzdávam bubnovanie pokrokovej rádio službe a lúčim sa s vami... Od dnes budete isto spokojní, keď vám budú trúby do uší trúbiť a vyhrávať. Bubon uschovám, bude dobrý ak sa trúby pokazia a ostanú mŕtve...“

Ale čas sa nedal zastaviť. Bubnovaniu pri oznamoch odzvonili a vidieť bubeníka (okrem kapely) môžeme iba vo filmoch z historickej doby. Obecný rozhlas je dnes neodmysliteľnou formou komunikácie v každej obci a sprostredkovateľ potrebných informácií.