Kontingent

František DianSpoznávame RK16.6.2024

Spätný pohľad na povojnové roky a život obyvateľov nielen Ružomberka, ale celého Československa, nás privádza k zamysleniu a pre dnešného človeka ťažko predstaviteľnej realite vtedajšej doby.

Bolo očakávanou skutočnosťou, že povojnové roky nemôžu byť ľahké. Všetkého bolo málo. Prednosť dostalo budovanie priemyslu, zbrojárskej výroby, bytovej výstavby a opravy zničenej infraštruktúry štátu. Veľké problémy boli so zásobovaním obyvateľstva základnými potravinami. Aby sa udržala primeraná rovnováha medzi ponukou a dopytom, bol zavedený lístkový systém. Na všetko. Pre vytvorenie najnutnejšej zásoby potravín štát zaviedol pre vlastníkov poľnohospodárskej pôdy a lúk povinné odovzdávanie časti úrody – kontingent. Roľníci za určené ceny povinne odovzdávali štátu v zberných miestach obilie, zemiaky, vajcia, živé zvieratá, bravčovú masť, ale aj seno. 

Hoci bol Ružomberok mestom s rozvinutým priemyslom, naďalej popri vznikajúcom roľníckom družstve (JRD) na pôde hospodárili početní roľníci. Podľa výmery pôdy mali učený povinný kontingent. Ružomberské okresné noviny „Tvárou k dedine“ venovali plneniu kontingentu neobyčajnú pozornosť. Chválili roľnícke družstvá a hospodáriacich roľníkov, ktorí predpísané dodávky štátu na čas plnili. A nemilosrdne, menovite, boli v novinách pranierovaní neplniči. V našom príspevku sa k menám nebudeme vracať. Je to 70 rokov za nami. 

Pre výkup zemiakov, vtedy jednej z hlavných plodín v Liptove, bol určený čas výkupu od 10. septembra do 20. októbra vo výkupných  miestach: Ružomberok, L. Teplá, L. Osada, L. Revúce. Všetci roľníci, vlastniaci a obrábajúci pôdu povinne odovzdávali slepačie vajcia. Najviac vajec sa odovzdávalo v jarných mesiacoch, kedy nosnice mali najvyššiu znášku. Narušené to bolo len pred Veľkou nocou, kedy gazdinky šetrili vajcia pre  kúpačov. Keďže vajcia v obchodoch neboli ku kúpe po celý rok, gazdinky pri  relatívnom dostatku na jar ich nakladali v 5 litrových fľašiach do „vodného skla“, ktoré takto „konzervované“ vydržali niekoľko mesiacov.

Kontingent sa týkal aj odovzdávania živých zvierat. V určený deň, spravidla raz za mesiac, na určenom mieste roľníci odovzdávali býka, kravu, kozu, ovce. U chovateľov boli rozšírené, rovnako ako dnes, zakáľačky ošípaných. V roku 1954 najviac zakáľačiek bolo v roľníckom družstve Vŕbie (zatopené priehradou Liptovská Mara, na spojnici obcí Vlašky a Bešeňová) a z dedín bolo najviac v Likavke. Pri prvej zakáľačke v kalendárnom roku musel majiteľ odovzdať štátu 7,5 kg čerstvej masti do 7 dní od porážky. Pri druhej zakáľačke 9 kg a v prípade ďalších v kalendárnom roku vždy po 12 kg. Vlastníci malej výmery pôdy – záhumienkari odovzdávali vždy po 7,5 kg masti za každú porážku. Úľavu mali domácnosti so štyrmi a viac deťmi, chorí na tuberkulózu a baníci. Okrem toho sa musela odovzdať aj koža z chrbta ošípanej, nazývaná krupón.  Okrem uvedených komodít povinne sa odovzdávalo seno od tých roľníkov, ktorí vlastnili lúky. Vykupovali sa aj prázdne makovice pre Slovakofarmu v Hlohovci.

V dobových novinách z päťdesiatych rokov nás upútala aj nasledujúca výzva. „Ani jeden ovocný strom nesmie byť zničený chrústami.“ Do zberu chrústov bola zapojená školská mládež. Zber sa mal vykonávať za rána, tak znela inštrukcia. Problém bol aj s nedostatkom pracovníkov v zakladajúcich roľníckych družstvách. Tam, kde bolo málo dospelých pracovníkov v družstvách, vypomáhala školská mládež. Žiaci základných škôl zbierali zemiaky, liečivé rastliny, šípky, ale aj pásavky zemiakové a chrústy. Stredoškoláci pomáhali pri zbere zemiakov, trhaní ľanu, na dolniakoch  pri zbere kukurice, cukrovej repy. Postupom rokov skončili kontingenty a pozvoľna prestali aj školské brigády na poliach. Dnes už iba stredná a staršia generácia  ľudí si spomenie na brigády počas vyučovania, ktoré boli pre študentov vítané. Nemuseli sa učiť ale po maturitách nevychádzali zo škôl menej pripravení študenti v porovnaní s dnešnými.