Košikárstvo

František DianSpoznávame RK24.10.2021

Vyžiadalo si to zbieranie rastlinných plodov a ich uschovávanie. Archeológovia zaznamenali používanie košov na prenášanie materiálu už pri stavbe egyptských pyramíd. Na výrobu košíkov používali ľudia prírodný ohybný materiál taký, aký im prostredie poskytovalo. Niekde to boli trávy, trstina, inde prúty z brezy. Na Slovensku sa košíky od pradávna plietli najčastejšie z prútov vŕby a liesky. V povodí riek, potokov a močaristých lúk rastie dostatok kríkov vŕby bielej, košikárskej, mandľovej, purpurovej... Bohatstvo potôčikov, bystrín v liptovskej prírode a pri nich rastúce vŕby dávali možnosť zberu košikárom v každej dedine. V ružomberskom regióne najvhodnejšie podmienky boli v Stankovanoch a v Rojkove. Pre poľnohospodárske práce, chov dobytka u našich predkov sa prútené košíky stali nutnosťou každého hospodára. Najväčší rozkvet dosiahlo košikárstvo na konci 19. a začiatkom 20. storočia.

Mohli by sme mať dojem, že plasty a kovy vytlačili záujem o košíky z prútia. Nie je tomu tak. S košíkom chodíme na huby, na nákupy. Do košov zbierame zemiaky, zeleninu, prenášame krmivo pre zvieratá. A majstrovské, menšie košíky nám slúžia na ovocie , plody, sladkosti, dekoráciu, darčeky... Je pravdou, že košikárske remeslo ustúpilo do úzadia a košikárov je v súčasnosti menej ako bývalo v minulosti. Jedným stále aktívnym košikárom je Florián Šavrtka z Nižných Liptovských Revúc.

Vybral som sa navštíviť majstra košikára, o ktorého sa zaujímajú organizátori remeselníckych podujatí z celého Slovenska. Svojimi výrobkami sa prezentuje v mnohých slovenských mestách. Za svoju prácu a udržiavanie starého remesla bol ocenený aj Ministerstvom kultúry SR. S jeho košíkmi ste sa mohli v niektoré víkendové dni stretnúť aj vo Vlkolínci. „Ani neviem, kde mám skôr ísť. Pozvánky na rovnaký termín mám aj z dvoch – troch miest. Roboty mám stále dosť a záujem o košíky pretrváva. Aj do Bratislavy ma opäť pozývajú...“ hovorí 84 – ročný majster.

Mnohí naši spoluobčania v tomto veku už iba oddychujú. Majster Šavrtka nevie bez roboty žiť. Jeho zodraté, mozoľnaté ruky už toľko nevládzu, ale bez roboty nevydržia. Remeslo je jeho dedičstvom. Už jeho dedko i otec plietli košíky a tajomstvo ohýbania dreva si vzájomne odovzdávali. Dnes, keď sa majster postaví za obojručný stolec a obojručným nožom sa zaprie do upevneného dreva, na všetky útrapy života zabúda. Pásiky „lupiek“ z javora, jaseňa, liesky, čremchy, ale i z dreva duba pod jeho rukami sa poslušne formujú. „Najlepšie je zbierať drevo na košíky od decembra do marca, kedy je v ňom najviac miazgy. Pred obrábaním musí byť vlhké, v potoku máčané. Nastrúhané lupky vo vani 2 – 3 hodiny v horúcej vode máčam /nie k potešeniu manželky/, aby boli ohybné a nelámali sa. Na obrubu a nožičky používam lieskové prúty... Výroba košíka trvá podľa jeho veľkosti 4 – 6 dní.“

Krásne vybielené košíky sú určené na zber ovocia, zemiakov , prenášanie sena, trávy, sečky pre zvieratá, dreva ku peci a krbom, zbieranie húb... Malé a jemne upletené košíky sa uplatnia v domácnosti, ale aj do kostola. V minulosti majster vyrábal aj mosadzné pracky na obojky pre zvieratá a tiež píšťalky. Milo som bol prekvapený, keď počas nášho rozhovoru majster zobral do rúk fujaru a potom píšťalku a zanôtil pekné, clivé pastierske melódie. Povedal, že s touto svojou ďalšou záľubou vystupuje aj na príležitostných kultúrnych podujatiach.

Hľadal som jedného z mála žijúcich majstrov košikárov. A stretol som vzácneho človeka. Úprimného, nepovyšujúceho sa , citlivého, pracovitého, ochotného sa porozprávať o všetkom a nie len o svojom remesle. V jeho dielni tvorí veci, ktoré sú žiadané a pre ľudí stále potrebné. Prajme majstrovi Floriánovi Šavrtkovi stále dobré zdravie, aby jeho ruky ešte dlho tvorili krásu z drevených lupiek a potešili oči obdivovateľov a každodenný život užívateľov.