Krása v prútí zakliata

František DianSpoznávame RK3.11.2019

Je to pastva pre oči. Úžitkové, dekoratívne košíky a iné predmety vo farebných odtieňoch od bielej cez žltú, okrovú až po tmavo hnedú. Pri jednom zastavení sa pri vyloženom tovare a rozhovore s košikárom prezradil, že je z Liptovského Mikuláša a do Ružomberka chodí tovar pravidelne predávať.

Košikárstvo je jedno z najstarších remesiel, ktoré sa zachovali po stáročia do súčasnosti. Najstaršie košíky objavené v Egypte boli 10 000 – 13 000 rokov staré. Materiál na výrobu košíkov bol rôznorodý. Na severe Európy prevláda breza, na väčšine územia vŕba a v Stredomorí trávy. Za košikársku veľmoc sa v súčasnosti považuje Poľsko. Na území Slovenska je výroba košíkov známa od ranného stredoveku. Napriek početnosti košikárov, len v Pukanci bol založený košikársky cech. Bez košíkov sa v minulosti nezaobišla žiadna roľnícka rodina. Ale používali ich aj remeselníci a meštianske domácnosti. Pre zbieranie zemiakov, repy, nosenia trávy, či krmu pre dobytok a hydinu bol nevyhnutný kôš. A na vykysnutie zamieseného cesta na chlieb, či na ovocie, pečivo, upečený chlieb boli potrebné menšie košíky, ošatky, opálky... Najväčší rozkvet dosiahlo košikárstvo na prelome 19. a 20. storočia. Vtedy bolo na Slovensku viac ako 1300 košikárov. Patrónom košikárov bol sv. Anton Pustovník. V okolí Ružomberka sa košikárstvu najviac venovali v Likavke, v Bielom Potoku, Stankovanoch a v Rojkove.

Na výrobu košíkov slúžilo prútie vŕby. Buď nešľachtené prútie – nelúpané, alebo šľachtené – varené a štiepané a lúpané. Využíva sa prútie vŕby bielej, košikárskej /konopiny/, mandľovej a purpurovej. Po spracovaní je prútie biele, svetlo červené, zelenkasté, zelenožlté, zlatohnedé, červenohnedé... Záleží od druhu vŕby a spôsobu spracovania. Optimálny čas pre zber prútia je zima, kedy je vegetačný pokoj a prútie je vyzreté. Aj keď dolný Liptov je bohatý na potoky a pri nich rastúce vŕby, predsa sa najviac pletenie výrobkov udomácnilo v spomenutých dedinách v okolí Ružomberka. Osobitne Stankovany a Rojkov boli k tomu predurčené. Močaristé a rašelinové lúky poskytovali ideálne podmienky pre rast kvalitnej vŕby. Aj v ostatných dedinách a v Ružomberku povodie potokov vyhovovalo vegetácii vŕby.

V zimnom období, keď už boli práce na poliach ukončené a inú prácu v horách si chlapi nenašli, venovali sa domácim prácam. Opravovali náradie, vyrábali šindle a zručnejší, ale hlavne starší, sa venovali košikárstvu. Remeslu košikára sa neučilo v školách, ani u žiadneho majstra v cechu . Ale naučilo sa odpozorovaním a radami skúsenejších košikárov. Potom už záležalo len na schopnostiach, zručnosti a umeleckej predstavivosti košikára, aby do svojho diela vložil svoju predstavu a um. Vo výrobe prevažovali úžitkové koše, košíky a pre chytanie rýb aj husté siete, nazývané val. Výrobky zručnejších košikárov, ako opálky, sitá, ozdobné košíky rozvážali pltníci dolu Váhom na predaj do dolnej zeme. Postupom rokov sa z prútia začali vyrábať aj iné domáce predmety: kreslá, stolíky, tienidlá, darčekové košíky, ozdobné predmety, detské hračky a podobne.

Košikárske remeslo napriek nástupu umelej hmoty, výrobkov z kovov a porcelánu nezaniklo a po výrobkoch je stály dopyt. Ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia bola v Likavke v dome Eduarda Apolenára založená košikárska dielňa, v ktorej vedúcim bol majiteľ domu. V ostatných rokoch v Ružomberku v penzióne Sidorovo organizuje Peter Juriga trojdňové košikárske kurzy, v ktorých sa účastníci naučia hľadať vhodné prúty na košíky a po večeroch si v prednáškach osvoja teoretické poznatky a múdre rady ako košík upliesť, ako pracovať s prútím. Na záver kurzu si každý účastník upletie vlastný košík na huby.

Ak uvidíte výrobky košikárov, zastavte sa pri nich. Aj keď nič nekúpite, potešte svoj zrak pohľadom na tú krásu vytvorenú zručnými ľudskými rukami. A ak chceme kráčať s dobou, tak vytvorenú z ekologického, prírodného materiálu.