Lekár chudobných

František DianSpoznávame RK22.3.2026

Ako častokrát, prechádzam sa po upravených i rozpadajúcich asfaltových chodníkoch ružomberského urnového hája. Čítam mená zosnulých a myslím na tých, ktorých som poznal, s ktorými som sa stretával. Mená rodičov mojich študentov a žiaľ, i študentov, ktorých som mal možnosť učiť. Mnohí tento svet opustili veľmi skoro.

Na chodníku pri plote sa zastavujem pri zabudnutom pomníku – MUDr. Zigmund Silbiger. V pamäti oprašujem spomienky na významného človeka, lekára. Som hrdý na skutočnosť, že som ho poznal, že som sa s nim mohol zhovárať. Som mu vďačný aj za lekársku pomoc mojej rodine. V predstave mám jeho statnú postavu, dlhý zimník a neodmysliteľný klobúk. Tak som ho vídaval a zdravili sme sa pri návšteve mojej susedy pani Grosovej. 

Narodil sa v roku 1893. Ako fabrický lekár pôsobil v textilke od 1. decembra 1923 takmer 40 rokov. Pod jeho bielym plášťom lekára tĺklo dobré ľudské srdce vnímavého človeka, ktorý robil všetko, aby do života vrátil chorého otca rodiny, matku, alebo choré dieťa. Bolo veľa nocí, ktoré presedel pri svojich pacientoch balansujúcich na tenkej hrane medzi životom a smrťou. Žiaľ, nie vždy je lekár všemocný. Liečil tisícky pacientov, starých i mladých, hlavne chudobných robotníkov. Mnohí z pacientov spomínali, že ich liečil bezplatne a nie jednému ešte aj prispel finančnou podporou na zakúpenie liekov. 

V ošetrovaní a liečení bol odkázaný sám na seba, bez asistentov. Ošetroval úrazy, zlomeniny, v bytoch vykonával menšie chirurgické úkony, liečil očné choroby, tuberkulózu, ťahal choré zuby, pričom pacient sa posadil na obyčajnú drevenú stoličku. Chodil ku pôrodom do domácností, osvetlenej často iba petrolejkou. Časté boli kriminálne potraty pre nežiaduce tehotenstvo. Za svoju obetavú prácu, ľudskosť, bol ocenený titulom „Zaslúžilý lekár“  a stal sa čestným členom spoločnosti J. E. Purkyňe. Ako príslušník židovskej národnosti prežil koncentračný tábor v Sachsenhausene, na čo so smútkom v očiach v jednej besede spomínal. „Štyri dni nás viezli vo vagónoch pre dobytok. Natlačení sme boli jeden na druhom. Ani posadiť, ani uvoľniť sa nedalo. Keď sme konečne vystúpili z vagóna, len vtedy sme zbadali, že máme medzi sebou mŕtveho. Ľudia pri pochode na ceste mreli pod guľkami esesákov. Strieľali na tých, ktorí od únavy už nevládali kráčať.“ Ani viac slov k príbehu doktora Zigmunda Silbigera, lekára robotníkov netreba povedať. Ostáva v spomienkach tých, ktorí ho poznali, ktorí sa s ním stretávali a ktorých liečil.