Medovníky z Černovej

František DianSpoznávame RK31.5.2020

Na objednávku upiekla a vyzdobila taký originálny medovníkový darček, z ktorého mal obdarovaný nesmiernu radosť a ja potešenie z darčeka, ktorý sa páčil. Po desaťročiach nadviazala pani Cingelová na medovnikársku tradíciu v Ružomberku. Jej výtvory sú malé umelecké dielka. A čo je ešte podstatné, medovníky sú z prírodných materiálov. Nezanedbateľné je vyhovieť každému zákazníkovi podľa jeho želania.

Najstaršia správa o medovnikárovi v Ružomberku je z roku 1697. Vtedy rada mesta Banskej Bystrice rozhodovala o žalobe medovnikárskeho cechu v Banskej Bystrici na Ferdinanda Grecza, ktorý predal ružomberskému medovnikárovi Petrovi Drobnému nekvalitný med a nespravodlivé množstvo „čím vrhol nedobré svetlo na medovnikársky cech...“ Keďže menovaný medovnikár bol v Ružomberku jediným, nemal s kým založiť cech a tak bol členom medovnikárskeho cechu v B. Bystrici.

Novšia tradícia ružomberského medovnikárstva začala až v druhej polovici 19. storočia. Jej zakladateľom bol Pavol Pribiš, ktorý sa v Ľupči vyučil u svojho staršieho brata. V roku 1889 sa usadil v Ružomberku a otvoril si medovnikársku dielňu nad Veľkým Závozom, oproti veži mestského domu. Mal troch synov, ale iba syn Peter pracoval s otcom v dielni. Po úraze vo vojne sa syn k medovnikárstvu nevrátil a dielňu viedol otec až do svojej smrti v roku 1927. Potom výrobu viedla jeho dcéra Anna a niekoľko rokov aj medovnikársky majster J. Lukáč. V polovici tridsiatych rokov medovnikárska výroba v Ružomberku zanikla. Ešte v deväťdesiatych rokoch 19. storočia sa v Ružomberku usadil aj ďalší majster František Stoll, pochádzajúci z Maďarska. Dielňu mal v dome Labaja na začiatku Poľnej ulice. V čase 1. svetovej vojny bol nedostatok surovín pre výrobu medovníkov, remeslo zanechal a začal pracovať v papierni. Na začiatku 20. storočia mal v Liskovej jeden rok medovnikársku dielňu K. Medzihradský a v Liptovskej Teplej v rokoch 1943 – 48 Ján Zentko.

Medovnikári používali na výrobu medovníkov drevené formy. Najčastejšie boli vyrezané z dreva hrušky, pretože sa neštiepalo a zachovávalo si ostrosť hrán a kontúru formy. Na rozhraní 19. a 20. storočia začali medovnikári miesto medu používať cukor. Tým sa zmenila technológia prípravy a drevené formy nahrádzali plechovými. Medovníky predávali na trhoch, jarmokoch, pred kostolom po svätej omši, na pútnických miestach... Pre predávanie na ružomberskom trhu, alebo jarmoku bol určený presný poradovník stánkov, ktoré medovnikári striktne dodržiavali. Najstarší medovnikár mal svoj šiator od sochy p. Márie po ľavej strane rínku a bolo to miesto P. Pribiša. Za ním nasledoval F. Stoll, potom Oravský z Ľupče a štvrtý bol syn ružomberského majstra, ktorý ale žil so svojou rodinou v Rajci. Potom mohli svoje stolíky rozložiť medovnikári z B. Bystrice a zo Žiliny.

Ružomberskí medovnikári rozkladali svoje šiatre aj v deň výplat pred hlavnými bránami papierní a textilky. Chodili na väčšiu púť v máji a septembri na Staré Hory, na Oravu... Trh a jarmok bez medovnikárskeho tovaru bol nepredstaviteľný. Je potrebné si uvedomiť, že vo vidieckych mestečkách v tom čase neexistovali cukrárne a medovníky až do začiatku 20. storočia boli jedinými sladkosťami, ktorými mohli rodičia obdariť svoje deti, alebo mládenci svoju milú. Je na počudovanie, ako sa za sto rokov ponuka sladkého tovaru zmenila. Ale medovníky majú stále svoje pevné miesto na vianočnom stole a sú naďalej obľúbenou pozornosťou pre malých i dospelých.