Medvediari, meteníci, mrzkáni...

František DianSpoznávame RK8.12.2019

Prezývkami sa naši predkovia častovali navzájom. Boli zrkadlom bystrého postrehu, humoru, ale aj hnevu. A platí to aj dodnes. Je pravdou, že neradi počúvame prezývky týkajúce sa nás, ale tým radšej ich užívame, keď sú namierené na iných. V súčasnej dobe sú často prezývky užívané pri športových súťažiach /kožkári, medvediari, barani, šošoni, koniare, vraniare.../ V minulosti redaktor v tlačiarni LEV v Ružomberku Arnošt Opluštil v roku 1932 zozbieral a v Správach Liptovského múzea uverejnil o každej dedine charakteristické prezývky. Neradi by sme niekoho z obcí dolného Liptova urazili. Prezývky sme prevzali tak, ako boli v roku 1932 uverejnené. Veríme, že ich prijmete s nadhľadom. A kto by to bral vážne, vopred sa mu za už nežijúceho autora ospravedlňujeme.

O Stankovancoch sa hovorilo, že sú „bunčäri“. Vraj „bunčov“ /chrústov/ chytali a chceli z nich lekvár variť. V Švošove sú i pekné dievčatá, o ktoré sa zaujímajú muži. „A čä si ty ? Nuž naša. Nuž ale čä ? Nuž ale tých, čo majú napred domu záhradku.“ Alebo. „Odkiaľ že si ? Zo Švošova. A čä si ? Rapošová.“ Gombáš, chleba nemáš. Ale Gombášania sú pyšní na svoj jazyk, lebo vraj „Stankovanci ťahajú, Švošovci šušľajú a gombášske dievčence pekne rozprávajú.“ Na Ľubochňu pozerajú cez prsty „Na Ľubochni zdochni“. Hrbolťanov prezývajú „mochnári“ /mocní/ a neprajníci ich prezývajú „hrbolt papuča“. Alebo „Hrboltci razom“, prezývka vraj vznikla z toho, keď mesiačik z Váhu povrazom vyťahovali. O Černovcoch bol dokonca veršík:

Černováci drnci,

škriabali sa v hrnci.

Černováci hladní ľudia,

zjedli koňa odpoludnia.

Aj o Komjatnej si ľudia povedali veršík.

Stará moja, stará moja ! Kde sa ti ti krpce ?

Sto ti bohov do matere. Veď sú ti na chrbte.

O Ružomberčanoch hovorievali: „randíci, tancovali v hnojnici“. A v novšej dobe „medvediari, mumloši“. A vraj ružomberskou špecialitou bola „kapusta v papieri“. V Likavke vás privítajú „meteníci“ /koláč s kapustou/. Na Mníchu je Martinček, kde niet vody a preto „sa im husi na skalách potopili.“ A majú tam aj „zbesnenô koliečko“, lebo pri oračke sa gazdovi uvoľnilo a letelo ani zbesnenô dolu kopcom do Liskovej. O Liskovej sa hovorí, že sú tam „mrzkáni“ /skúpi/. Ale oni sami o sebe hovoria, že prezývka vznikla od pltníkov, ktorí prichádzali do Pešti zadymení a špinaví od dymu z varenia halušiek na pltiach. „Na Vlkolínci usmolenci“ , na Bielom Potoku „sedí vlk v obloku“, alebo na „Bielej púti medveď mlieko múti“. Osaďanov prezývali „sajdákmi“, alebo „koťuhy osadské“. Revúčanov zasa „mrncúrmi“ a Lúžňanov „pšogaňmi“. V Ludrovej mal vraj pán Sova hrad Pánsovu. Za to Ludrovčania nemôžu, ale meno „sovy“ im ostalo. Štiavničanov zasa prezývali „drobári“, lebo keď žena z mesta niesla droby, pes jej ich vytiahol a zožral. Sliačani boli „pudiery pvachtiace“, ktorí mali radi „havušky“. V Ivachnovej sú „hrvoliaci a lovci“. V Liptovskej Teplej boli dve kasty : „drobári a klamárnici.“ Drobári boli aj v Turíku. V Lúčkach sú „havkáči“, lebo omylom miesto barana zjedli psa. V Bešeňovej sú „zlodeji“, lebo Teplanom ukradli skalu, na ktorej droby prali. O Nemeckej Ľupči /Partizánskej Ľupči/ bol veršík:

V Ľupči žijú hlučne, rázne,

všetci majú vrecká prázdne.

Keď im príde dlhy platiť,

museli sa z Ľupče stratiť.

O Potoku sa hovorilo ako o „myšacej diere“ a prezývali ich „gritia napred“. Kalamenčania boli zemäni. A v susedných obciach ich nazývali „havkáčmi“.

Tak sa pri rôznych príležitostiach prekárali a bavil náš ľud liptovský. A nie je tomu ináč ani teraz. Dokiaľ sa pri spoločenských akciách, ale hlavne športových podujatiach nepoužívajú vulgarizmy a ostane to len pri prekáračkách, je to v poriadku. Veď život je aj o radosti a zábave a nielen o práci a povinnostiach.