Mních, Čebrať, Choč

František DianSpoznávame RK18.12.2022

Bolo to dávno, veľmi dávno, kedy sa traja na mizinu prichodiaci zemania rozhodli zbíjať chudobný ľud po Slovensku. Rabovali, brali, čo sa dalo odniesť. Ľudia ich poznali a nechceli ich do svojich dedín vpustiť. Ale títo traja si pomohli. Vlámali sa do akéhosi kláštora a pokradli mníšske reverendy. Potom chodili ako mnísi a remeslo zbíjania sa im darilo. Chýr o nich sa niesol po celom Slovensku. Dopočuli sa o nich aj v Ružomberku. Tu v jaskyni žil bohabojný pustovník. Aj on sa dopočul o zbíjajúcich mníchoch a dňom a nocou sa modlil za ich obrátenie. Nazdával sa, že sú to opravdiví mnísi, ktorým sa kláštorný život znepáčil a tak sa vydali na pochybné chodníčky.

V jednu mesačnú noc sa mních pred jaskyňou modlil. Tí traja ho pozorovali a dumali, čo by chudobnému mníchovi mohli vziať. Keď ich nič nenapadalo, rozhodli sa, že aspoň mu škodu na zdraví urobia. Odvalili veľkú skalu a pustili na pustovníka. Skala pustovníka prikvačila. Bôľne zastonal a tí traja popri ňom prebehli, nevšímajúc si ho viac. Utekali, ale pred osudom neunikli. Pustovník pozbieral všetkú ostávajúcu silu a za nimi zavolal: „Mních, žobrať choď !“ A v tej chvíli sa stali falošní mnísi zakliatymi a premenili sa na tri čudné vrchy... Pustovník zvolal: „Mních, žobrať choď !“ a ľudia tomu porozumeli tak, že vzniknuté vrchy nazvali Mních, Čebrať, Choč.

Tak to hovorí povesť. Veď kedysi zimný čas bol dlhý a rozprávky a povesti pre neposedné deti bolo treba aj vymýšľať. Nech to bolo tak, či onak, tri vrchy nám ostali a sú cieľom nejednej turistickej vychádzky nášho krásneho okolia. A ich názvy, predsa nejako vzniknúť museli.