Na salaši

František DianSpoznávame RK12.3.2023

Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari.

Nebudú mi kukučky kukať pri tom mojom košiari.

Pomaly ovečky hore dolinami, ja som bača starý,

nevládzem za vami.

(ľudová pastierska pieseň)

Tak si v minulosti na salaši mohol spievať nejeden starnúci bača.Obdivujeme pasúce stáda oviec na podhorských lúkach, možno v duchu závidíme romantický život v prírode. Nepoznáme však pozadie ťažkej práce bačov, valachov a honelníkov. Aj keď sa už za storočie veľa zmenilo v chove oviec, podstata práce ostáva rovnaká. Koliby nahradili maringotky, pastieri neodchádzajú od svojich rodín na mesiace. Majú auto, motorku, rádio, mobil... Nazrime do života a práce pastierov oviec spred sto rokov v Ružomberku a okolí.

Vpád Turkov na územie Valašska, Moldavska a do Európy vyvolal v 15. a 16. storočí začiatok valaskej kolonizácie. Obyvateľstvo z Balkánskeho polostrova z obavy pred Turkami putovalo cez Rumunsko, západnú Ukrajinu na Slovensko, Poľsko a skončilo na Morave (Valašsko). Valaská kolonizácia priniesla do našej oblasti nové plemeno oviec tu nechované. Valašky, ktoré okrem mäsa a vlny produkovali viac mlieka. Priniesla viacero nových prvkov, ktoré splynuli s našim obyvateľstvom a udomácnili sa ako valaška, koliba, odzemok, črpák, gajdy, píšťalka, piesne, ale aj názvy dedín – Valaská Dubová. Ovčie mlieko a výrobky z neho zmenili aj stravovanie našich predkov. Jedlá z bryndze, syra sa začali považovať za príznačné pre slovenskú kuchyňu. A liptovská bryndza na konci 19. storočia razila cestu do celej Európy a aj za more. Výroba syrov a bryndze dosiahla na Slovensku takú technologickú úroveň, ako v žiadnej inej krajine.

Ako kupci s bryndzou a syrom sa v kronike mesta už v roku 1776 spomínajú Michal Kannitr a Alžbeta Kričková. Ale európsky cveng o ružomberskej bryndze zabezpečil až Peter Makovický. V roku 1888 spolu s bratom, okrem iných obchodných aktivít, vlastnili aj bryndziareň. Z pôvodne malej výrobne so štyrmi mlynmi a drviacim strojom na ručný pohon, vyrástla veľká bryndziareň a ručné stroje nahradil parný pohon a začiatkom 20. storočia elektrický pohon. Na prelome 19. a 20. storočia v bryndziarni vyrobili ročne až 200 ton bryndze a vrchol dosiahli v roku 1917, v ktorom vyrobili až 700 ton bryndze. Balenú v geletkách, súdkoch i v porcelánových nádobách putoval do celého Rakúsko-Uhorska, Nemecka, Holandska, ale aj do Kanady a USA.

Vráťme sa však k chovu oviec v stredoveku. Úžitok z chovu pri živelnom hospodárení prinášal aj škody v prírode. Už v roku 1564 v kronike mesta je zapísane: „...Na druhej strane sa rozprestiera mladý les Korytnice. Tu majú ružomberskí valasi šesť salašov a v lesoch robia veľké škody...“ A na inom mieste čítame: „...Od Revúci dolu idúc je miešaný les zvaný Ritzoba, ktorý ružomberskí a bielopotockí valasi úplne vymýtili pre stáda oviec a kôz...“ K tomuto zápisu prináleží vysvetlenie. Na prelome 18. a 19. storočia sa v Ružomberku popri ovciach vo veľkom chovali aj kozy. Kožu z kôz kordovánici farbili na žlto a červeno a vyrábali z nej na tú dobu moderné čižmičky – kordovánky. Keďže ovce a kozy požierali taký porast, ktorý už kravy nespásali a chutili im aj mladé výhonky lesných stromčekov, vedeli narobiť v lese veľa škody. Dospelo to do situácie, kedy mesto chov kôz obmedzilo a takmer zakázalo.

Salašníctvo pretrvalo v našom regióne až do polovice 20. storočia, kedy nezáujmom štátu o chov oviec nastal úpadok. Až ostatné desaťročia znamenajú vzostup a zvýšený záujem o chov. Ešte v roku 1897 pri sčítaní chovaných zvierat sa v ružomberskom okres chovalo 15 350 oviec. Život salašníkov bol náročný a práca ťažká. Od apríla (už pred Jurajom) vyviedli ovce na salaše a podľa počasia sa vracali koncom októbra, alebo až v novembri. Na salaši platila hierarchia funkcií. Salaš viedol najskúsenejší bača a pri výbere sa prihliadalo na to, aby bol čestný a čistotný. Jeho podriadenými boli valasi a na najnižšom stupni hierarchie boli honelníci. Bačovské remeslo sa v rodinách dedilo. Známe boli bačovské rodiny: V Bielom Potoku – Ruskovci, vo Vlkolínci – Kenderovci, v Černovej – Dropovci, v Ludrovej – Hubovci, v Liptovských Sliačoch – Fričovci, Jackovci, Hanulovci, v Liptovskej Osade – Koreňovci, v Liptovskej Lúžnej – Kajdovci a v Liptovských Revúcach – Funiakovci a Hromadovci.