O obetavom richtárovi

František DianSpoznávame RK25.8.2024

Bolo to takmer pred dvesto rokmi. V Ružomberku vtedy svojim každodenným životom žilo 2668 obyvateľov. Zo sveta prichádzali správy, že z Ázie do Európy sa šíri obávaná choroba – cholera. Cisár František I. začiatkom júla 1831 nariadil na uhorsko-haličskej hranici postaviť vojenské stráže, ktoré by bránili utečencom pred vojnou z Poľska a Ruska, aby neprenikli na uhorské územie.

Napriek týmto opatreniam, nevedno akým spôsobom, sa choroba aj v našom meste objavila. Dňa 14. augusta 1831 ochoreli dve 16-ročné dievčatá a ešte v ten deň v kŕčoch, bolestiach, zvracaní a s hnačkami umreli. Boli to prvé obete a začiatok epidémie v Ružomberku.

Choroba sa šírila závratnou rýchlosťou. Najhoršie zúrila v septembri. Nevyberala si svoje obete. Bez rozdielu veku a pohlavia kosila až do novembra. Richtár mesta Anton Jakubík spolu s vedením mesta od prvých správ o šírení cholery prijali potrebné opatrenia. Dom, v ktorom sa choroba vyskytla, musel byť označený na bráne. Dvere boli zadebnené a zakázaný prístup dnu i von. Zakázane bolo obchodovanie, trhy a jarmoky, stretávanie ľudí.

Zatvorené museli byť školy, krčmy, kostoly a iné priestory, kde by sa mohli ľudia zhromažďovať a napomáhať šíreniu choroby. Najnutnejšie potraviny predávali a doručovali len cez okno. Richtár požiadal o pomoc vojsko. Vojaci pomáhali pri roznášaní chleba, strážili mesto, ale sami sa nevyhli ochoreniu. Pre chorých vojakov bola v kláštore zriadená nemocnica.

Mŕtvych nemal kto pochovávať, rozlúčiť sa s nimi. Ani farár a pohrebné ceremónie sa nekonali. Každý sa bál, že od druhého sa na neho prenesie cholera. Mŕtvych ako mršiny len štyrmi železnými hákmi na schátralý voz nakladali a do spoločného hrobu pod Hríbmi zasypali. Horšie to bolo s opustenými, chudobnými ľuďmi, sirotami, vdovami. O tých sa nemal kto z rodiny postarať, priniesť chlieb, vodu a po zomretí ich odviezť a pochovať. Tu sa ukázala šľachetnosť a obetavosť richtára Jakubíka. Zachoval sa, ako mu kresťanská viera prikazovala. Pomáhal prosiacim a opusteným a chorým ako sa dalo a ako mu sily stačili. Sám bol vystavený nebezpečenstvu nákazy.

Mestské zastupiteľstvá zrušil, ale mesto muselo fungovať, byť naďalej riadené. Nikto z magistrátu nemal ochotu richtárovi pomáhať. Nakoniec z námahy, vyčerpania a zo styku s chorými aj richtár ochorel. Ani vtedy nikto z magistrátu nebol ochotný na čas  prevziať jeho funkciu, pomáhať ľuďom a mesto riadiť. Opustený aj počas choroby úrad zastával. Či mal richtár takú odolnosť voči chorobe, alebo užíval odporúčané lieky, čaje, pálenku a to mu pomáhalo, nevieme. Alebo jeho viera, modlitby a ochranná ruka niekoho najvyššieho mu pomohli, aby prežil. Nevieme. História sa o tom nezmieňuje. Richtár sa po dvoch týždňoch vyliečil a zotavil. Bol žiarivým príkladom pomoci ľuďom v núdzi odkázaným.

Keď v novembri toho roku choroba bola na ústupe, richtár nariadil hygienické a iné opatrenia. Všetky domy sa museli vybieliť vápnom, spáliť periny a oblečenie po zomrelých, vyprať a vyčistiť oblečenia, vyhodiť starú kapustu zo sudov, vyčistiť dvory, zasypať mláky. Za zomrelých sa konala spoločná pobožnosť pohrebu. Na cholerovom cintorína na spoločné hroby navozili skaly, piesok  a dôkladne zasypali zeminou, aby choroba neprenikla z hrobov na povrch. Richtár Anton Jakubík sa aj v najťažších časoch pre obyvateľov mesta ukázal, že si ho ľudia dobre zvolili na čelo mesta. Funkciu richtára vykonával až do roku 1837.