Nechceme popisovať vojenské akcie v okolí Ružomberka, politické rozhodnutia, postoj vtedajšieho štátu... Chceme vám v príspevku poukázať na dôsledky vojnových rokov na obyčajných ľudí, normálnu civilnú inštitúciu, akým bolo ružomberské gymnázium. Pripomenúť osudy študentov, profesorov, existenčné problémy, aké vtedajšia doba priniesla.
Vojnové roky poznačili aj chod školy. Vplyvom vojenských udalostí už začiatok školského roka 1943/44 bol posunutý na začiatok októbra. Vianočné prázdniny boli neúmerne dlhé od 23. decembra do 18. januára 1944. V mnohých školách na Slovensku bol v dôsledku leteckých poplachov ukončené vyučovanie koncom apríla. V ružomberskom gymnáziu bolo vyučovanie do 2. júna 1944. Celý uplynulý školský rok bol narušený nielen nepriaznivým počasím, ale hlavne nepravidelne premávajúcimi vlakmi a ťažkosťami študentov dostať sa do školy na vyučovanie. Cez leto 1944 začalo SNP. Vlaková doprava bola prerušená, na Slovensku sa odohrávala partizánska vojna a dochádzka študentov do školy bola riziková. Z uvedených dôvodov sa vyučovanie nezačalo v septembri, ale až 7. novembra a študenti prímy až tercie začali vyučovanie až 16. novembra 1944. Aj tu bol problém, kde žiakov umiestniť, kde ich vyučovať. Nová budova gymnázia bola obsadená vojskom. V telocvični bol sklad vojenského materiálu, na školskom dvore vojenské autá a technika a vybudované kryty a zákopy. Jednotlivé triedy boli rozmiestnené po meste: v dievčenskej meštianke, v kláštore, v priemyselnej škole, ale aj v Kultúrnom dome.
Vyučovanie bolo naďalej narušované a trvalo len do vianočných prázdnin. V dňoch 9. – 10. januára, kedy malo vyučovanie pokračovať, študenti vyšších ročníkov sa museli zúčastniť na opevňovacích prácach na obranu Ružomberka. Blížiaci front, prerušená doprava po železnici nútila ukončiť vyučovanie 27. januára 1945. Napriek situácii pre maturantov v oktáve bol od 12. februára do 10. marca zriadený maturitný kurz. Potom sa definitívne prestalo vyučovať pre všetkých žiakov. Budova gymnázia bola obsadená vojskom až do 24. apríla. Pri ústupe nemeckého vojska bola železničná trať ničená a most podmínovaný a vyhodený. Následkom tlakovej vlny boli na severnej strane budovy vybité sklá na väčšine oblokov. Vyčistenie budovy, zasklenie okien, úprava školského prostredia trvala do konca apríla na čom sa od 25. apríla podieľali aj študenti. Až začiatkom mája začalo pravidelné vyučovanie. Z prostredia školy najviac utrpela telocvičňa /zničená podlaha, vybité okná/, ktorú sprevádzkovali až v apríli 1946. Na školskom dvore postupne zahŕňali kryty a zákopy a urovnávali terén. Hodiny telesnej výchovy boli využívané na úpravu dvora pre atletiku a basketbal. Zdevastovaný park vo vnútri budovy upravovali na kvetinové záhony a trávnik.
Biednu povojnovú situáciu, kedy bol nedostatok všetkého, dokresľuje aj skutočnosť, kedy v prvom povojnovom školskom roku z prostriedkov rodičovského združenia za minimálnu cenu bolo študentom rozdelených 180 párov cvičiek, 100 párov podrážok na opravu topánok. Z daru Amerického červeného kríža dostávalo denne 320 študentov po ¼ l nápoja pripraveného z kondenzovaného, alebo sušeného mlieka. Akcia trvala do 25. marca 1946 a za ten čas sa v gymnáziu vypilo viac ako 10 000 l mlieka. V roku 1947 bolo pre 563 študentov podávaných po dobu 13 dní 2 dcl kakaa a jedna žemľa. Cukru bol nedostatok a museli si ho priniesť z domu. Možno čitateľov prekvapí z povojnového obdobia tzv. „ošacovacia akcia“. Pre sociálne najslabších 99 študentov gymnázia daroval Československý červený kríž 37 jarných kabátov, 9 dievčenských teplých šiat, 16 vlnených čiapok, 11 vlnených svetrov, 32 párov pančúch, 45 spodných nohavičiek, 28 párov topánok, 26 pyžám. Z prostriedkov okresu bolo zakúpených 7 chlapčenských oblekov a 3 kabáty. Pre dnešnú mládež nepredstaviteľná realita. Aj takýto bol povojnový život. Biedny, skromný, potraviny, obuv, ošatenie na lístky, v určitom limite a množstve. Ale ľudia boli šťastní, že vojna skončila a prežili.
Nie však všetci. Vojna si vyžiadala najväčšiu obeť aj z radov gymnázia. Dňa 5. marca 1945 ako náhodného chodca nemecká hladka zastrelila mladého profesora Pavla Ďurišina, ktorý pre vojnu bol z Michaloviec preložený do Ružomberka. Viacero starších študentov sa zapojilo do odboja. Nie všetci sa dočkali konca vojny. V SNP padli: Jozef Bella, Peter Chovan, Ondrej Kurpaš, Ján Mikuštiak, Vladislav Milde, Pavol Milan, Vidor Mydlo a Ivan Wittemberg. Na pamiatku padlých je vo vestibule školy umiestnená pamätná tabuľa. Možno chvíľa podumania bude úctou všetkým, ktorí vojnové šialenstvo prežili, alebo aj neprežili.
© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia