Pamätáte sa?

František DianSpoznávame RK21.11.2021

V spoločnosti mladých i starších ľudí je táto otázka často nastolená. Má vyvolať predstavu konkrétnej situácie v minulej, ale i dávno minulej dobe. Aj my kladieme túto otázku s tým, že je venovaná skôr narodeným, ktorí si na dobu spred sedemdesiat rokov môžu spomenúť. A mladší čitatelia si aspoň predstavia aký bol Ružomberok v tých rokoch.

Rok 1950. Ešte stále pretrvávajú nezahojené rany druhej svetovej vojny. Ružomberok má približne 15 000 trvale prihlásených obyvateľov a okolo 3 000 prechodne ubytovaných. Hlavná cesta zo Žiliny do Popradu – magistrála, viedla cez Ružomberok už dnešnou trasou. Odbočka na starú hlavnú cestu cez mesto /dnes Ul. S. Viatora/ a magistrála v Políku vytvárali trojuholník, na ktorom stála benzínka. Druhá benzínka bola pri Váhu pri vyústení Dončovej ulice. Na konci Mostovej ulice pri Váhu , pri už neexistujúcom Hoteli Mýto, bola autobusová stanica pre nie početné autobusové spoje. Železný most ponad Váh, ktorý pred vojnou na tomto mieste stál, bol ustupujúcimi nemeckými vojskami na konci vojny vyhodený do povetria. Ostal len pilier, na ktorom dnes stojí lávka pre chodcov. Odbočka z magistrály do Banskej Bystrice pri SCP už bola v prevádzke, ale chodilo sa aj starou cestou cez SOLO. Pred hasičským domom na Ul. J. Jančeka, kde sa cesty vidlicovito rozdvojujú , stála tretia benzínka. Od vojenskej nemocnice viedla priečna cesta do Liptovskej Štiavnice a v jej okolí na celej Rovni boli iba obrábané polia. Obývaná bola Poľná ulica a časť Tatranskej cesty a ďalej na juh okolo novej cesty nebolo nič postavené. Iba na starej ceste /dnes Ul. Sládkovičova/ boli staré fabrické domy.

Rieka Revúca sa vlievala do Váhu už tak ako dnes a nový most ponad ňu na magistrále bol vybudovaný vo vojnových rokoch v rovnakom čase, ako nadjazd nad korytnickou traťou pri SCP. Na rieke Váh boli tri drevené mosty. „Vojnový“ pri nemocnici, dnes na jeho mieste je nadjazd nad Váhom a železnicou v smere na Oravu. Horný most v Rybárpoli, dnes je na jeho mieste železná lávka pre chodcov a dolný most, oproti dnešnému TESCU. Ostatky drevených pilót vo vode pozorný zrak človeka ešte môže zazrieť. Betónové mosty ponad Váh v Rybárpoli i pri nemocnici ešte neboli a most na železničnú stanicu z magistrály sa začínal stavať. Za okresným úradom postaveným v roku 1935 a štátnym gymnáziom /1942/, v smere na západ boli polia, na ktorých začínala bytová výstavba. Od Liptovského múzea viedla nová 600 metrov dlhá cesta /dnes Makovického ulica/ a končila pri dnešnom štadióne. Za gymnaziálnym dvorom bolo futbalové ihrisko.

Začínala výstavba budov Mladej generácie, futbalového štadióna, na mieste zbúraných budov kasárni výstavba priemyselných škôl a v okolí gymnázia výstavba bytoviek. Na dnešnej Žilinskej ceste č. 12 – 18 bol židovský cintorín a rovnako za hasičským domom /dnes Trojlístok/ bol starý mestský cintorín a Kaplnka svätej Anny. Obklopené obrábanými poľami stálo papierňami vybudované osamelé Baničné. Pred poštou bola celulózkami a papierňami postavená dominantná administratívna budova /v tom čase v meste najvyššia stavba/ - Budova 1. mája. Nikdy sa nestala tým, k akému účelu bola stavaná.

Za sedemdesiat rokov sa v našom meste toho veľa zmenilo. Treba uznať, že viac k lepšiemu. Zamýšľam sa nad tým, čo bude o päťdesiat rokov v čase, ktorý už viacerí nedožijeme. Či ešte budú potrebné noviny, knihy, televízia, rozhlas, počítače, mobily, internet, benzín, nafta, plyn ...Aké technické prostriedky budú ľudia využívať, premiestňovať sa . Či ešte bude v prevádzke tunel Čebrať, ktorý ešte ani nie je postavený. Či ostane fabrika celulózok a papierní. Či vyrastú nové sídliská na Kalvárii, v Černovej, Hrboltovej... A ak ešte bude funkcia kronikára, ako bude hodnotiť dnešné, nami žijúce roky. Alebo to bude všetko ináč a neočakávané prírodné kataklizmy, vesmírne katastrofy, či vojnové konflikty všetko zmetú, pomenia. Možno na nezodpovedané otázky dajú odpoveď futurológovia a prognostici. A možno aj nie. Život je neustály pohyb a zastaviť sa nedá.