Páni profesori

František DianSpoznávame RK25.10.2020

Keď to počasie dovolí a cintorín sa vyľudní od množstva návštevníkov, mám vo zvyku v pokoji sa poprechádzať po cintoríne, navštíviť hroby svojich bývalých kolegov. Zapáliť symbolickú sviečku a pripomenúť si vzájomne prežité roky, ktoré odvial čas do nenávratna.

V tom pamätnom roku 1968 som prišiel do gymnázia, vtedy SVŠ-ky, ako mladý profesor, hoci som už mal osem rokov praxe za sebou. Všetko bolo pre mňa nové, neokukané. Prostredie školy, dospievajúci študenti, profesorský kolektív. Práve pred paniami profesorkami a pánmi profesormi /vtedy súdružka a súdruh/ som mal obrovský rešpekt. Nedivil som sa študentom, že vstup do priestoru chodby, kde bola riaditeľňa a zborovňa, bol akoby vstup do zakázaného mesta. Veď aj ja som len pomaly nadobúdal odvahu osloviť, prihovoriť sa, podstatne starším kolegom. Boli to osobnosti nielen gymnaziálneho prostredia, ale aj v meste, či na celom Slovensku. Bola to iná doba, iná atmosféra v profesorskom zbore.

Vyobliekané profesorky, páni profesori v oblekoch s kravatou, to bolo pravidlo, spoločenský bontón. Iba tí, ktorí často písali kriedou na tabuľu, chodili do tried v tmavo modrých, či čiernych plášťoch. Bolo mi nepríjemné v teplákoch sa pohybovať medzi slušne oblečenými kolegami. Odvahou bolo vysloviť svoj názor, ktorý nebol zhodný s názorom

„rady starších“. Časom som si zvykol a začal som vnímať skutočnosť, že pod čiernym plášťom a oblekom sú síce nároční a prísni profesori, ale s ľudskou dušou. Sú v podstate úprimní, vnímaví a priateľskí ľudia so svojimi starosťami a slabosťami. Tak, ako sa utvára vzťah medzi profesormi a študentmi, tak sa tvorí aj vzťah medzi kolegami. Dnes, po pol storočí si pri ich hroboch spomeniem na vzájomné rozhovory, rady, ponaučenia, ktoré mi odporúčali v tej „dobe normalizácie“. Je mi ľúto, že sa už nemôžeme porozprávať v súčasnosti a zhodnotiť životné pravdy a skúsenosti, ktoré mladý človek nie je vždy ochotný prijať.

Už všetci pomreli, opustili tento svet. Spomienky ostávajú. Na niektorých výraznejšie, trvalé, na iných len spomienky. Tí, ktorí ste v tých časoch absolvovali gymnázium, spomeňte si na profesorov: Žovinca, Trnovského, Dutku, Javorku manželov Hochmuthovcov, Puflerovú, Sidora, Jamricha, Janigu, Böhma, Kseňáka, telocvikárov Puteru a Mattyašovskú, jazykárov Laputku, Vargovú a Svobodníkovú a ďalších. Každý z nich mal svoje dobré vlastnosti, ale aj také, ktoré niektorým študentom nevyhovovali. Vychovali a do života pripravili stovky študentov, ktorí úspešne zvládli svoju životnú cestu a kariéru. Ak máte možnosť a pociťujete vďaku za vedomosti a rady do života, pristavte sa pri ich hrobe a spomeňte si na nich. Na vzájomne prežité roky, ktoré sa už nikdy nevrátia.