Pioniersky tábor

František DianSpoznávame RK7.5.2023

Väčšina z nás v období po vojne a v socializme prešla pionierskym vekom. Na nižšom stupni základných škôl sme ako deti zložili pioniersky sľub, mama kúpila bielu košeľu a dostali sme červenú, trojrohú pioniersku šatku, ktorú sme pri slávnostiach zručne uväzovali na krk. Ani si nespomínam, či tento akt vstupu do pionierskej organizácie v duši dieťaťa niečo zmenil. Veď sme naďalej žili svoj detský život. Mimo vyučovania pomáhali doma, hrali sa s kamarátmi a športovali. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia počas letných prázdnin začali fabriky pre deti svojich zamestnancov organizovať pionierske tábory. Tým odbremenili rodičov v starostlivosti o dieťa a deti sa učili k samostatnosti, životu v kolektíve , ale aj k odlúčeniu od rodičov.

Aj SCP v Ružomberku začalo s organizovaním pionierskych táborov. Sprvu v prenajatých priestoroch napríklad na Donovaloch. Ale v roku 1965 fabrika postavila v Dierovej pod Šípom vlastný pioniersky tábor. Z Kraľovian sa stačilo „Oravkou“ vyviezť na prvú zastávku a pri vochterni vystúpiť. Ten, kto nechcel čakať na vlak, mohol po ceste proti prúdu rieky vyšliapať 3 km. A potom prejsť cez visutú lávku nad riekou Oravou na druhú stranu a odtiaľ kúsok do kopca a boli ste pri „Pionierskom tábore SCP Dierová, p. Kraľovany.“ Tábor pozostával z murovaných budov, kde bola kuchyňa, jedáleň, administratíva, umývarky a záchody. Nad týmito budovami boli zmontované drevené chatky – tábor. Ku nim v roku 1968 pribudli dve chaty typu ALPINA a v roku 1974 desať chatiek typu CAMPING a o tri roky neskôr ďalších desať chatiek rovnakého typu. Na začiatku prevádzky bol tábor určený pre 136 detí. Po roku 1978, , kedy sa urobila prestavba a renovácia pôvodných objektov, mal kapacitu 142 lôžok a zavedenú celoročnú prevádzku.

Vráťme sa do roku 1965 a začiatku komplikovanej prevádzky tábora. Ako každý začiatok, tak aj pri prvom turnuse pionierov bolo veľa nedostatkov, personálnych, materiálnych organizačných. Auto so zásobovaním muselo sa prebrodiť riekou, alebo pracovníci tovar povynášali cez lávku do zariadenia. Až neskoršie bola zhotovená lanová plošina cez rieku na prevoz tovaru. Vedeli o tom hovoriť vtedajší vedúci tábora Kačírek, či hospodársky vedúci Ján Frič. Pre zásobovanie kuchyne mali určené okresom Dolný Kubín, kde a čo môžu nakúpiť. Surové mäso kupovali na bitúnku v Dolnom Kubíne, zeleninu v Trstenej a mäsové výrobky v Liptovskom Mikuláši... Ani kuchyňa nebola v začiatkoch vybavená podľa potreby. Kuchár Tóno Novák si vtedy posťažoval, čo všetko mu v kuchyni chybuje, čo by na nakŕmenie 150 ľudí potreboval. Ale deti v tábore nepociťovali tieto problémy. Naopak. Pri hrách, zábave, športe, kúpaní boli spokojné, páčilo sa im. A že v tábore nebolo ako doma, že na záchod museli chodiť do hlavnej budovy a kúpanie v rieke Orave bolo skôr o zábave ako o hygiene, to im neprekážalo. Aj keď si niektoré dieťa niekde v ústraní o samote pofňukalo za rodičmi, dva-tri týždne to vydržali a spomienky ostali na celý život.

Keď bol pioniersky tábor s celoročnou prevádzkou, bol využívaný ako škola v prírode, na lyžiarske kurzy, a spoločenské podujatia a zábavy organizácií a rodín. Prešli desaťročia, prišla nežná revolúcia a pionierske tábory boli zrušené. Aj ten v Dierovej bol predaný k inému využitiu, pokiaľ bol schopný prevádzky. Stredisko začalo chátrať, stávalo sa nepotrebným... Keď sme ho pred covidovým obdobím boli obzrieť, videli sme zdevastované ruiny, ktoré sú vhodné len na pobúranie, aby neboli nocľahárňou neprispôsobivých občanov. Aj taký býva osud v minulosti využívaných, dnes nepotrebných zariadení. Strácajú sa v nenávratne.