Plťou dolu Váhom

František DianSpoznávame RK12.6.2022

Ak chceme cestovať máme možnosť využiť autá, autobusy, vlaky a na dlhé cesty do zahraničia aj lietadlá. V minulosti tomu tak nebolo. Takéto dopravné prostriedky ešte ľudia nepoznali. Buď sa premiestňovali pešo, na chrbtoch koní a panstvo si potrpelo na dopravu v parádnych kočoch. Ružomberčania a ďalší hostia z okolia mali ešte jednu možnosť – prepravovať sa plťami po Váhu.

Ružomberok má to šťastie (v minulosti aj nevýhodu) , že naši predkovia vybudovali mesto na sútoku Revúcej a Váhu. Tu sa Váh rozhojňuje prítokmi nielen Revúcej, ale aj ostatných potokov. Hojnosť vody umožnila od Ružomberka splavovať po Váhu zväzky pltí, kým od Mikuláša po Ružomberok sa mohli plaviť len poloplte. Tu na pltnici (v mieste, kde je most na Oravu) pltníci poloplte zväzovali do pltí a zväzkov a nakladali tovarom, ktorý viezli na dolnú zem, často až do Pešti. Plťami sa prevážalo nielen drevo, ale aj výrobky z neho – dosky, fošne, šindle. Ale aj trváce potraviny ako bryndza, syr, huby, v súdkoch soľ a tiež spracované kožušiny. Pltníctvom sa živila väčšina chlapov z Ružomberka a okolitých dedín. Spočiatku to bola sezóna práca, ale od 17. storočia sa pltníčilo celoročne v závislosti od stavu vody a zamrznutého Váhu. Pltníkov po Žilinu čakala náročná práca a nejeden pri Margitinej skale pod Strečnom v divokej vode našiel svoju smrť. Narábanie s ťažkým kormidlom si vyžadovalo silu pltníka. Aby sa nohy na mokrých brvnách nešmýkali, keď už boli baganče , pltník ich mal podbité ostrými cvokmi. Každý pltník pred plavbou sa nezabudol rozlúčiť s rodinou, kľakol na kolená a prosil Boha o zdarnú plavbu.

Poznaním, že na pltiach je možná rýchlejšia doprava ako kočiarmi, pri ktorých museli nechať kone prepriahať, alebo oddýchnuť, plťami sa dolu Váhom začali prepravovať aj ľudia. Plavba z Ružomberka do Komárna trvala okolo šesť dní. Záležalo od počasia, hladiny vody. Na cestu si cestujúci musel zobrať potraviny, ktoré boli uložené z dosák zbitej búde na plti. Ak pri plavbe plť drela o dno rieky, pltníci ju odklonili do hlbšej vody. Cestovanie plťami nebolo zdarma a cestujúci musel majiteľovi pltí zaplatiť dohodnutú taxu. Vyhovelo sa aj požiadavkám, ak niekto chcel na plti previezť kone s kočiarom a živé zvieratá. Podľa podmienok za jeden deň sa plť preplavila na vzdialenosť aj 70 a viac km. Na vyhliadnutom mieste potom pltníci prirazili plte k brehu a ukotvili. Na brehu si nad ohňom v kotlíku pripravovali teplé jedlo, zvyčajne solenú baraninu, alebo halušky. Pltníci nocovali na brehu pri pltiach. Cestujúce panstvo vyhľadalo v dedine, alebo v mestečku krčmu, hostinec, kde sa mohli najesť a prenocovať. V záznamoch archívov je uvedených veľa cestujúcich vznešeného rodu plaviacich sa na pltiach z Ružomberka. V roku 1656 takto cestoval uhorský palatín František Wesselényi, ružomberský richtár Juraj Rosinský na pojednávanie do Pešti (1751), arciknieža Jozef (1802), generál Brady (1807), Hodža, Daxner, Francisci, Matuška, Škultéty, Krčméry (1847) plavili sa do Čachtíc na rokovanie o zavedení spisovného slovenského jazyka...

V roku 1839 sa z Ružomberka do Ilavy plavil plťou aj plukovník rakúskej armády Móric Fialka a svoje cestovateľské dojmy písomne uverejnil. Preklad jeho príspevku pre Krásy Slovenska v roku 1939 uverejnil I. Houdek. My pre čitateľov vyberáme niekoľko viet. „Váh plť unášal mohutným prúdom, že jazdec na brehu by nás sotva dohonil... Ja som prvý raz v živote cestoval plťou a môžem povedať, že je to oveľa pôvabnejšie, ako plavba loďou. Na plti sa človek cíti slobodnejšie, voda je bližšie. Vlny hrajú pod samými nohami a občas očľapčali plť a zmáčali často i nás na „palube.“ Sedelo sa na doskách na pltí a potraviny boli v búde schované... Údolie nižšie Ružomberka sa postupne zužovalo, aby sa potom rozšírilo. Niekde zelené vrchy so skalnými svahmi pristúpili až k samým brehom rieky... Po trávnatých stráňach blúdili stáda oviec, ktorých zvončeky podivne súzvučili s hučiacou riekou. Pohrúžení do tohto divadla sme hovorili len málo...“

Možno pre cestujúcich to bola romantika, ale pre pltníkov tvrdá, nebezpečná drina. Dnes už splavovať Váh vidíme iba raftérov a vodákov na gumených, či iných člnoch. Aj to len v obmedzenom úseku po Kráľovany.