Plťou z Ružomberka do Pešti

František DianSpoznávame RK28.4.2019

V roku 1850 z 312 obyvateľov Černovej pracovalo na pltnici a v lesoch s drevom až 160 ľudí. Podobne tomu bolo aj v ostatných obciach dolného Liptova. Doklady o pltníctve sú známe od 15. storočia. Do Ružomberka sa z údolia Čierneho Váhu a okolitých lesov dopravovali pre nízku hladinu vody len poloplte, nazývané kozy. Išlo o 10 – 15 brvien s tenším koncom vpredu. Tu sa húžvami spájali do pltí (2 kozy) alebo zväzkov (2 - 3 plte). Všetky poloplte pristávali na pltnici pri brehu v Malom Políku - asi tam, kde stoja tri paneláky a most na Oravu. Za priaznivého stavu vody privážali rezivo, šindle, surové železo a železné rúry z Hrádku pre viedenský arzenál, surovú meď z Malužinej... Tu, kde voda z Revúcej podstatne zvýšila hladinu, sa poloplte pospájali na plte, zvýšil sa náklad, zhotovilo sa veslo a potom sa s pltníkmi plavili dolu Váhom až do Komárna, prípadne Pešti. Okrem drevených výrobkov na pltiach vozili v sudoch soľ zo soľného skladu pri Váhu do skladov na Považí, ďalej syr, bryndzu, kože, alkohol... Za pristátie na ružomberskej pltnici sa už od roku 1596 vyberali poplatky: prázdna plť – 6 denárov, plná – 12 denárov. A k tomu sa pripočítalo „brežné“. Za prevážaný tovar sa podľa inštrukcií Š. Illeshazyho z roku 1587 platilo mýto: okov vína – 2 denárov, štúk plátna – 1 denár, súkna – 2 denáre, cent olova – 4 denáre, funt korenia ½ denáru, bečka soli – 5 denárov,100 baraních koží – 10 denárov, plť dosiek, šindľa – 25 denárov, plť piva – 25 denárov. Popri mestských záujmoch sa na mýte priživovala aj cirkev. Prenájom vyberania brežného bolo od roku 1596 do konca 17. storočia v rodine obchodníkov s drevom Kolárovcov a po nich to prevzal majetný mešťan Andrej Zvada Paračka (do dnes časť za železnicou sa volá Pod Paračkou). Za prenájom brežného zaplatil mestu v roku 1702 127 zlatých. Ochrana vlastníckeho práva na brehy v Ružomberku pretrvala až do začiatku 19. storočia. Stovky pltí z Ružomberka dopravili drevo a rezivo na výstavbu Pešti. V roku 1687 na renováciu Budína dodalo likavské panstvo z pltnice v Ružomberku 324 pltí s drevom. Hory začali rednúť a popri legálnom obchode prekvital aj čierny obchod s drevom. V roku 1744 bolo takto v Revúcke doline na čierno vypílených 3000 stromov a v Likave 5023. Výrub stromov a holé hory musela riešiť až vrchnosť. Prichádzajúce poloplte – kozy, boli často cieľom uštipačných pokrikov šarvancov z mosta, alebo pri brehu: „Sváko a kde budete kŕmiť?“ Odpoveďou pltníkov bolo, čo by ani pes nechcel. V roku 1647 úradník Likavy Krištof Šustrík pri Gombáši svojvoľne zastavil prechod pltí a zriadil hradného mýtnika na vyberanie mýta (5 grajciarov za plť). Na protest mesta Ružomberka ešte v tom roku musel mýto na Gombáši zrušiť. Ale hradní páni to opakovali aj v roku 1712 a 1754 a vyberalo sa až do roku 1790.

Pltníci na pltiach mali nízku debnu s pieskom, na ktorej mali ohnisko na prípravu halušiek a jednoduchých jedál, pretože cesta do Komárna aj so zástavkami trvala niekoľko dní. Základom stravy pltníkov bol chlieb, slanina, nasolené baranie mäso, halušky, bryndza, syr a nesmelo chýbať pálenô, ktoré si na ráno, obed a večer v inom pomere riedili čistou vodou. Pltníci sa z Komárna spravidla vracali pešo, alebo ak sa im privodil povoz. Cesta trvala aj 4 – 6 dní. Pri vykonávaní svojej nebezpečnej práce veľa pltníkov zahynulo.

Okrem pltí v 1. polovici 18. storočia sa pre plavbu na Dunaji začali vyrábať „lode“ – lodice. Strediskom stavby lodíc na Slovensku bol Ružomberok. Boli to plavidlá dlhé, široké a ploché, nekryté, s malým ponorom. Slúžili na účely dopravné, zásobovacie, pontónové, kompové... Panská pila na Revúcej pri Kaštieli sv. Žofie, rezala na lodice dlhé dosky, machu a smoly na upchanie špár medzi doskami bolo v lese dostatok. Už v roku 1713 prišli k tomuto cieľu do Ružomberka majstri z Gmundenu, z Horného Rakúska. K remeslu sa priučili aj naši majstri Michal Zvada a Juro Mastiš, a tak neskoršie sa cudzí majstri stali nepotrební. V roku 1725 vyrobili len 5 lodíc, ale v roku 1739 už 100 lodíc.

Plte, ako aj iná doprava, boli často terčom zbojníctva. Presne 12.5.1587 Š. Illeshazy s likavskými úradníkmi a ružomberskými mýtnikmi zastavil v Ružomberku 5 pltí Ladislava Pongráca z Mikuláša, ktoré viezli víno a iný tovar. Keďže zemania boli nepriateľmi, tovar a plte zhabali, pltníkov zbili a rozohnali. Aj Jánošík sa priživil na pltiach. Pod Strečnom ozbíjal farára z Dlhej na Orave a pri Kraľovanoch farárovu ženu z Liptovského Jána. Keďže cesty boli často neschodné a nebezpečné, plte slúžili aj na prepravu ľudí. Tak sa z Ružomberka prepravoval v roku 1656, 1663, 1666 uhorský palatín František Wesselenyi, v roku 1706 zemianstvo a sedliaci do Trenčína na pomoc Rakocziho povstaniu, v roku 1751 ružomberský richtár Juraj Rosinský na súdne pojednávanie do Pešti, v roku 1802 arciknieža Jozef do Komárna, v roku 1807 generál Brady so sprievodom do Hlohovca, a v roku 1847 poprední slovenskí vlastenci Hodža, Daxner, Francisci, Matuška, Škultéty, Krčméry a ďalší do Čachtíc na rokovanie o zavedení spisovného slovenského jazyka. Koncom 19. storočia rýchlejšia a bezpečnejšia preprava novovzniknutou železnicou znamenala ústup a zánik pltníctva a pltníkov.