Povesť o studni na Rínku

Povesť o studni na Rínku

František DianSpoznávame RK30.6.2024

Bolo to dávno, veľmi dávno. Voda Váhu vtedy obmývala múry pyšného Kaštieľa svätej Žofie a rieka Revúca si robila koryto tak, ako sa jej zachcelo a vytvárala početné ostrovčeky. Ľudia bývajúci pod horou s dostatkom vody problémy nemali. Brehy riek lemovali kríky a stromy vŕb a jelší. Voda v riekach bola čistá, plná rýb. Cez rieku Váh bol postavený drevený most, ktorý z času na čas poškodila, alebo odniesla voda pri povodni. Vtedy tí, ktorí chceli ísť na Oravu a do Poľska, nemali inú možnosť, iba pri poklese vody Váh prebrodiť.

Na hore – Rínku bývali mešťania, ktorí si zakladali na svojom postavení a na tom, že bývalú v meste. Upierali rovnaké práva spoluobčanom bývajúcim pod mestom, na Podhore. Pre nich bol životodarným zdrojom vody pretekajúci bystrý potok. Pramenil pod dnešnou Kalváriou a jeho putovanie po Rínku a Mostovej ulici končilo vo Váhu. Voda v potoku bola čistá, súca na pitie. Tak to bolo len dovtedy, pokým búrka trvalé dažde vodu nezmútili a ľudia neznečistili rôznorodými odpadkami. Vtedy ľuďom ostala jediná možnosť, ísť do susednej ulice na Riadok a v krčahoch, či vedrách si priniesť vodu z jedného z troch medokýšov, ktoré tam pramenili.

Keďže v Ružomberku často pršiavalo, aj pretekajúci potok bol často znečistený a voda na pitie nie súca. Na Rínku vtedy studňu nemali ani o nej nechyrovali. Mrzelo to mešťanov, nespokojní boli všetci ľudia. Vtedy, v roku 1690 vybrali sa mešťania za richtárom mesta Martinom Laurinčíkom a vraveli mu. Teba sme zvolili za richtára, aby si nás múdro viedol, obhajoval naše záujmy a spravodlivo súdil. My všetci, tak ako tvoja rodina vieme, že k životu potrebujeme vodu. Voda v našom potoku už nie je taká čistá ako bývala kedysi. Rozhodni svojou múdrosťou a poraď, čo máme robiť. Potrebujeme vyhĺbiť studňu, ktorá by nás všetkých vodou napojila. Vieme, že žijeme na kopci a voda je hlboko pod zemou. Ale aj Likava je vysoko na skale a v hrade studňu vyhĺbili. Prečo by smeto nedokázali v našom mestečku. Máme baníkov, ktorí sa práci s kameňom rozumejú. Máme robotné ruky nevoľníkov, ktorí pri práci môžu pomôcť. Richtár! Rozhodni a ukáž všetkým mešťanom, že sme si ťa právom zvolili.

Tak sa richtár s mešťanmi radili, mudrovali a mudrovali a nakoniec sa rozhodli, že na Rínku studňu vyhĺbia. A najlepšie by bolo vyhĺbiť ju na dolnom konci. Menej by museli kopať a je to blízko mestského domu. Tak sa aj stalo. Pozvali majstrov studniarov a baníkov, znalých svojho remesla a dali sa do hĺbenia studne. Práca pokračovala pomaly, skaly boli odolné. Nalámané skaly a hlinu vrátkom vo vedrách vyťahovali z prehlbujúcej sa jamy. Každým dňom bola studňa hlbšia. Po necelom roku studniari začali pod nohami pociťovať vodu. Konečne sa dostali k stoke pramenitej vody. Studňu ešte viac prehĺbili, aby bol dostatok vody pre všetkých. V čase, keď hĺbili studňu, si mesto u zručného kolára objednalo okované vedro. U lanára dalo vyhotoviť dostatočne dlhé a mocné konopné lano, aby dosiahlo až na dno studne. Kolári s pomocou kováčov zhotovili vrátok, aby vodu pohodlnejšie mohli čerpať.

Dielo sa podarilo a za veľkej slávy starostu a mešťanov vytiahli prvé vedro čistej a zdravej pramenitej vody. Odvtedy mešťania na pitie a varenie užívali vodu len z mestskej studne, ktorú si do svojich domovov nosili v drevených vedrách.

Keď aj do Ružomberka dorazili výdobytky techniky a ručné čerpadlá na vodu, vrátok na studni zamenili za čerpadlo. Otáčaním veľkého železného kolesa voda rýchlejšie naplnila vodou drevené vedro a stálo to menej námahy. Už nemuseli chodiť po vodu dospelí, pretože otáčanie kolesom a načerpanie vody zvládli aj deti, pre ktoré to bola jedna z mnohých povinností. Trvalo to takto až do roku 1903. Vtedy na naliehanie lekárov a vzdelancov mesta, pristúpil mestský magistrát k vybudovaniu mestského vodovodu. Studňa sa stala nepotrebnou. Keď bola na Rínku následne vybudovaná kanalizácia, v roku 1906 studňu zasypali. Po studni ostali len pamiatka na prvých zažltnutých fotografiách starého Rínku.

© 2025 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia