Nastali dlhé zimné večery. Na rozdiel od minulosti sa dnes ľudia nemusia nudiť. Majú televízory, videá, mobily a mladí majú bary a diskotéky. Kedysi to bol čas, v ktorom po večeroch sa ženy a dievky schádzali v niektorom dome a priadli, párali perie, tkali a rozprávali sa. Do reči sa dostalo všetko, čo sa v dedine, alebo ulici udialo. Ale aj rozprávky, príhody a povesti. Takto sa ústnym podaním zachovalo mnoho povestí a našli sa pisatelia, ktorí ich aj pre súčasníkov zapísali. Niektoré z povestí zapísaných v rokoch 1931 – 33 Júliusom Kürtim vám prinášame. Ak chcete uverte, ak nie aspoň si prečítate, o čom ľudia v minulosti rozprávali.
O Kostole Všetkých svätých sa povráva viacero povestí. Ľudia zo Štiavničky verili, že v kostole vídať polnočnú omšu slúžiť, pri príležitosti ktorej horia na oltári všetky sviečky. Sú aj takí ľudia, ktorí tam videli aj svojich zomrelých rodičov v laviciach sedieť. Ku kostolu od Ružomberka vedie cesta, ktorá v minulosti bola blatistá a v daždivých časoch dosť neschodná. Podľa povesti v takomto čase sa okolo kostola na čiernom koči preháňal duch farára. Raz v noci jeden chlap s vozom sa na zlej ceste ťažko škriabal hore kopcom a klial, bohoval. Vtedy sa mu zjavil duch začal sa rútiť na neho. Furman sa zľakol, s vozom sa prevrátil do priekopy a zlomil si nohu. Vraj tak sa stane každému, kto okolo kostola zlé reči vedie. Kostol bol koncom 18. storočia údajne zatvorený pre zlý stav a bohoslužby v ňom neboli odbavované. Pred kostolom je viac storočná lipa, ktorá pekne rástla, ale ako kostol zatvorili, prestala rásť. Po obnove kostola si mysleli, že vysychajúcu lipu spília. Ale po obnovení bohoslužieb, lipa začala vyháňať nové konáre a opäť kvitnúť.
V Ružomberku po zrušení cintorína okolo kostola, bol zriadený na okraji mesta nový cintorín. Stál na miestach, kde je dnes väznica a súd. Oproti cintorínu bola stará krčma „K ostatnému grajciaru“, kde si prichádzajúci i odchádzajúci z mesta mohli na občerstvenie ešte niečo vypiť. V nej býval roľník, zvaný Peťo, ktorý rozprával, že bohatí mešťania mali v cintoríne na krížoch medené tabuľky s menom a iniciálami. Pri svite mesiaca a určitom uhle dopadu sa svetelné lúče odrážali od tabuliek a okolo idúci ľudia po Nemeckej ulici sa nazdávali, že sú to svetielkujúce duše nebohých a preto sa okolo cintorína v nočných hodinách obávali chodiť.
Starí ľudia z okolia Liptovskej Mary hovorievali takú povesť, že na Havránku pri svätej Mare v starých dobách stál kláštor templárov, ktorý sa nevedno prečo prepadol. Nie každodenne, ale veľmi často na poludnie o dvanástej hodine počuť zvonenie. Raz zazreli aj procesiu pod vedením kňaza. Ale keď sa ľudia chceli priblížiť, strhol sa obrovský víchor a znemožnil im ďalšie pozorovanie. Jedna skutočnosť zaváňajúca záhadou sa predsa na Havránku udiala. Pri archeologickom prieskume skupina robotníkov aby sa zavďačila archeológom , kopala aj na mieste, s ktorým výskum nepočítal. Narazili na dlažbu keltskej svätyne /3. – 1. st. pred Kristom/. Uprostred svätyne objavili jamu vytesanú do skaly. Bola to zásobnica na ľudské obete krvavých náboženských rituálov. Kelti svojim bohom, žijúcim v temnotách podzemia okrem darov prinášali aj rozštvrtené ľudské obete, aby si zabezpečili dobrú úrodu.
V Turíku sa nachádzali rozvaliny zámku, v ktorom vraj lakomý majiteľ nechcel pri hladomore pomáhať ľuďom a preto aj so svojou ženou skameneli. Preto sa na poliach nachádzajú kamenné peniažteky, ktoré ako by skutočné boli. Dnes vieme, že sú to numulity – peniažtekovce, tak ako na Mníchu, skameneliny prvokov z dávnych geologických dôb.
Likavčania hovorievali, že na začiatku jari často vidno v obloku najvyššieho štítu likavského hradu jednu ženskú postavu v čiernej plachte sa hýbať. Ak ju takto videli a pozorovali, znamenalo to pre obyvateľov v tom roku dobrú úrodu. Iná povesť hovorí o tajomnej postave strážcu Likavy, ktorý sa na hrade objavuje v tmavej kutni s čakanom, rýľom a motykou. Za tmavých nocí pred búrkou hľadá poklad zakopaný pod vežou, ktorý tam mal ukryť hradný pán.
© 2025 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia