Príbeh najstaršieho ružomberského kina

František DianSpoznávame RK7.6.2020

Dejiny filmu začínajú okolo roku 1885. Prvý film, príjazd parného vlaku do stanice, sa premietal v Paríži v roku 1895. V ďalšom roku sa „oživené fotografie“ ako prvé premietli na území Slovenska v Košiciach a potom v tom istom roku aj v Bratislave. Filmy premietalo potulné kino v priestoroch divadiel, reštaurácií. Ale aj na otvorenom priestore pri zotmení za sprievodu klavírnej hudby, alebo gramofónu. Bolo to obdobie nemého filmu. Prvé stále kino na Slovensku bolo zriadené v Bratislave v roku 1905.

Ružomberská verejnosť po prvý raz vzhliadla „živé obrázky“, ako film zvykla verejnosť nazývať, dňa 7. mája 1909. Putovné kino firmy Path Fréres niekde na Sihoti premietlo pre návštevníkov na filmovom plátne dva filmy: Ľudový život v Afrike a Román amerického inžiniera. V tom čase dĺžka filmov nepresiahla 30 minút. V ďalších rokoch kočujúca filmová spoločnosť už častejšie zavítala do Ružomberka a premietala krátke i celovečerné filmy v reštauráciách hotelov až do roku 1912.

V roku 1912 dvaja ružomberskí podnikatelia Karol Goldner a Samuel Hegedüs, vidiac záujem o premietanie filmov, využili svoj podnikateľský zámer, rozhodli sa postaviť účelovú budovu v tom čase maďarského kina Apollo. Jedna z najstarších budov kina na Slovensku stojí dodnes. Prvý film v novom kine vzhliadli návštevníci 16. novembra 1912. V nie veľkej kinosále bolo aj malé javisko, ktoré často využívali ružomberské ochotnícke súbory na divadelné predstavenia. V dvadsiatych rokoch naďalej trvala éra nemého filmu. Až v roku 1927 v USA začal zvukový film a v našich kinách sa už ozvučené filmy premietali s pravidelnosťou v tridsiatych rokoch.

Po rozpade monarchie a vzniku ČSR bola v roku 1919 v Ružomberku založená spolková organizácia SOKOL. Vedľa kina v rokoch 1922 – 1923 vybudovali telocvičňu – Sokolovňu. Do majetku spolku prešlo aj maďarské kino Apollo a medzi oboma stavbami postavená reštaurácia s kaviarňou známa pod menom „SALAŠ“. Návštevníkov lákala výbornou kuchyňou a pivom z Českých Budějovíc. Skutočnosťou je, že v tridsiatych rokoch prevádzkovateľ reštaurácie pán Novák v zimnom období umožňoval stolným tenistom Ružomberka v priestore reštaurácie usporadúvať turnaje a medzimestské zápasy. Kino bolo naďalej prevádzkované a slúžilo aj kultúrnym vystúpeniam členov Sokola a ochotníckym divadelným vystúpeniam. Na poschodí boli ubytovacie priestory, ktoré sokolský spolok využíval pre ubytovanie turistov navštevujúcich Ružomberok. V strede kinosály bola veľká pec na pevné palivo, v ktorej zriadenec pred predstavením filmu, či divadla zakúril, aby vyhrial celú sálu. Tak tomu bolo až do postavenia Kultúrneho domu a sprevádzkovania kina Kultúra.

Po vojne kino Apollo zmenilo svoje meno a až do jeho konca sa nazývalo kinom Partizán. Až do nežnej revolúcie mal Ružomberok tri kiná. Okrem kina Partizán /Apollo/, bolo najväčším kino Kultúra a v Mladej generácii v Rybárpoli bolo pre pracujúcich v textilke a ubytovanú mládež kino Mier, v ktorom je dnes aula Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Chválou mesta je, že do dnešných čias sa zachovalo a je prevádzkované kino Kultúra. Čo v iných mestách v čase televízie nie je takou samozrejmosťou. A vďaka predvídavosti a obetavosti ľudí, znalých svojej profesie, je naše kino jedným z najlepšie vybavených kín na Slovensku. Bolo prvým, v ktorom nainštalovali technológiu D – cinema 3 D. Tak trocha znevažujúco vyznievajú tvrdenia niektorých kritikov, že Ružomberok nežil a nežije kultúrou.