Prvé dotyky s Ružomberkom

František DianSpoznávame RK27.9.2018

Ako mladý učiteľ som v roku 1965 prišiel z kysuckej Oščadnice do bývalého okresného mesta Ružomberok. Stal som sa Ružomberčanom a pomaly som začal spoznávať prítomnosť a históriu mesta. Takmer všetko bolo pre mňa iné, nové. A spomienky na zoznamovanie sa s Ružomberkom v zabúdajúcej pamäti sa pomaly vynárajú.

Vítala ma takmer nová budova základnej školy v Rybárpoli. Prekvapený som bol nespočetným množstvom zamestnancov bavlnárskych závodov denne prechádzajúcich ponad Váh po hojdajúcej lavici medzi futbalovým štadiónom a tlačiarňou. Pri veľkom počte ľudí, najmä pri odchode z roboty, lavica sa neprimerane rozkolísala a pre staršie ženy prejsť na druhú stranu bol obrovský problém. Most ponad Váh vtedy ešte nebol vybudovaný. Rovnako cesta popod Čebrať neexistovala. Ľudia tadiaľ chodili len po poľnom chodníku. Tam, kde je teraz benzínka Schell bolo veľké štrkové parkovisko pre autobusy, odvážajúce pracujúcich do každej dediny okolia Ružomberka. Štátna cesta od Žiliny do Liptovského Mikuláša bola široká pre dve autá a prechádzala od Rybárpola popri židovskom cintoríne po pravej strane /dnes bytovky na Žilinskej ceste 12 – 18/. Po ľavej strane medzi cestou a Váhom bola malá opravovňa automobilov. Železný most, ktorý teraz slúži ako lavica pre peších do Rybárpola, bol jediným cestným spojením do bavlnárskych závodov. Pri moste, kde sa Žilinská cesta rozdvojuje na Považskú ulici a Ul. S. Viatora bolo staré benzínové čerpadlo pre autá. Oproti gymnáziu na Moyzesovej ulici už stála „stobytovka“ a začínali budovať cestu a bytovky na Moyzesovej ulici. Makovického ulica končila slepo pri futbalovom štadióne a do Hrabova bolo možné ísť len od Mladej generácie /dnes KU/. Na mieste Satelitov boli terasovité políčka a lúky, na ktoré sme ako futbalisti chodili naberať kondíciu. Dnešná ulica S. Viatora, kedysi ako Nemecká ulica pokračovala krivolako až ku dnešnému KDAH. Bola prašná, známa početnými malými obchodíkmi, pomaly chradnúcimi, alebo aj zatvorenými . Cez leto ju včas ráno polievali akýmsi výluhom z celulózky, páchnucim po drevovine, aby aspoň načas stmelili čiastočky prachu a neprášilo sa. Za štátnou nemocnicou už stál novo postavený betónový most na Oravu /1965/. Cestu smerom na Liptovský Mikuláš od mosta až po most na železničnú stanicu /1950/ lemovali po ľavej strane udržiavané okrasné stromy. Na konci Mostovej ulice, oproti lavici do Likavky stál starý hotel Mýto s reštauráciou a vychýrenou cukrárňou. Dnes po tomto mieste prechádzajú autá cestného pruhu do Liptovského Mikuláša. V tom roku 1965 bola do užívania daná vodná nádrž Hrabovo. Bola to nutnosť, pretože voda vo Váhu bola tak znečistená celulózkami, že bola na technické účely bavlnárov nepoužiteľná. Na železničnej stanici stálo osobitné korytnické nástupište, odkiaľ vypravovali vláčik – Korytničku. Dnes na tom mieste ostala len historická parná lokomotíva. Oproti nástupišťu cez Váh sa vypínala rozľahlá, ale schátralá stavba Kaštieľa Svätej Žofie, v tom čase využívaná ako budova pre žiakov učilišťa. Stred mesta sa ani po desaťročia výrazne nezmenil. Určite je zaujímavé, že pred päťdesiatimi rokmi malo mesto tri kiná: v KDAH /kde je aj dnes/, kino Partizán pri Sokolovni /kedysi Apolo postavené v roku 1912/ a kino MIER, dnes aula KU. V sedemstoročných dejinách Ružomberka tých päťdesiat rokov nie je veľa a predsa toľko viditeľných zmien.

František Dian