Prvý ženský spolok

František DianSpoznávame RK7.8.2022

V našich príspevkoch sa častejšie stretávame s mužskými osobnosťami, ako s osobnosťami žien. Muži v minulosti zakladali spolky, športové kluby, združovali sa, boli funkcionári, riadili fabriky. Ženám viac bola prisúdená starostlivosť o domácnosť, výchovu detí. Vzdelanie žien sa nepokladalo za dôležité. Ak vzniká dojem, že sa s tým všetky ženy uspokojili, nie je tomu tak. Aj ony sa dožadovali založenia spolku, v ktorom by riešili nielen vlastné problémy, ale aj problémy detí a žien v rodiacej sa novej spoločnosti v polovici 19. storočia. Úsilie žien vyvrcholilo založením prvého ženského spolku na území Slovenska – ŽIVENY.

Paradoxom je, že spolok zakladali pre svoje ženy muži. Iniciátorom bol redaktor Ambro Pietor. Na výzvu v Pešťbudínskych vedomostiach v roku 1869 sa prihlásilo do spolku 73 Sloveniek, medzi ktorými bola len trinásť ročná Ružomberčanka Ružena Makovická. Sprvu spolok viedol Viliam Paulíny – Toth a po valnom zhromaždení v rovnakom roku bola prvou predsedníčkou Anna Pivková. Medzi hlásanými myšlienkami programu spolku, bolo na tú dobu aj revolučné predsavzatie, že „Každá žena má nárok na vzdelanie a nezáleží na tom, z ktorej spoločenskej vrstvy pochádza.“ Živena bola založená, ale miestne odbory bolo možné zakladať až po vzniku ČSR (1918).

Medzi prvými na Slovensku, založili spolok Živeny aj Ružomberčanky a to dňa 4. septembra 1919. Predsedníčkou sa stala Elena Čajková. Po nej sa v predsedníckom kresle vystriedali Elena Páričková, Lujza Kožehubová, Mária Korbasová, Etela Bohúňová... Činnosť spolku bola rôznorodá. Už v roku 1920 miestny odbor Živeny požiadal Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe o zriadenie 3-ročnej vyššej školy pre ženské povolania. Po zriadení školy podporovali žiačky z chudobných rodín a svoju činnosť preniesli aj do života ružomberských žien. V Liptovskom múzeu je uložený plagát z roku 1930, v ktorom pozývali ženy na dvojmesačný bezplatný kurz varenia. Nacvičili divadelné predstavenia napr. „Očistec“ a „Sľuby“. Pre ženy pripravovali prednášky, pre deti detské dni, pripravili literárne večierky, napr. spomienku k 90. narodeninám P. O. Hviezdoslava, smútočný večierok za E. M. Šoltésovou, čajový večierok v Gombáši... Mali vlastnú knižnicu, spolupracovali s Maticou slovenskou, Slovenským červeným krížom. Pripravovali pre deti vianočné nádielky a pre dochádzajúce deti do škôl z okolitých dedín zriadili na zimné mesiace ohrievareň. Mali svoje pobočky v Gombáši s dôverníčkami M. Bumovou a T. Országhovou a v L. Lúžnej s dôverníčkou M. Kendovou. Viedli si vlastnú evidenciu hospodárenia, v ktorej ročný príjem a rovnako aj výdaj sa pohyboval okolo 5 000 korún. Pre zaujímavosť, v roku 1938/39 bola predsedníčkou odboru E. Bohúňová a členkami výboru boli: Kallayová, Chládeková, Pešeková a Onderková. V roku 1948 boli v ČSR zrušené mnohé prosperujúce spolky ako Sokol, Orol, Skauting... a medzi nimi aj Živena, ktorá sa so skromným majetkom spojila so vzniknutým Zväzom slovenských žien a odbor zanikol.

Z popredných predstaviteliek ženského spolku Živeny sme už spomenuli Ruženu Houdekovú, rod. Makovickú (1856-1918). Bola členkou spolkového výboru (1880) a v šťastnom manželstve s Jozefom Houdekom sa im narodilo desať detí. Aj ďalšie Ružomberčanky boli v Živene aktívne. Ľudmila Beniačová, rod. Makovická (1855 – 1918) bola v spolkovom výbore (1880). Patrila k horlivým národno-kultúrnym pracovníčkam. Oľga Krnová, rod. Beniačová (1874 – 1971) pôsobila v spolkovom výbore Živeny a v roku 1920 sa stala spoluzakladateľkou ženského spolku v Novom Sade. Elena Čobrdová, rod. Burjanová (1888 – 1954) bola predsedníčkou miestneho spolku (1924 – 1932). Ako vdova po J. Páričkovi (padol v 1. svetovej vojne) viedla tlačiareň v Ružomberku. V roku 1932 sa vydala za evanjelického biskupa Vladimíra Pavla Čobrdu. Štefánia Votrubová, rod. Burjanová (1890 – 1968) bola vo výbore spolku Živeny a pôsobila v Bratislave.

Čo napísať na záver. V minulosti nielen muži, ale aj ženy – Ružomberčanky boli dobrými vyslankyňami osvetovej činnosti na Slovensku.