Remeslo silných chlapov

František DianSpoznávame RK10.10.2021

Je staré od čias, ako ľudia spoznali meď a železo a začali ich obrábať na úžitkové predmety. Život ľudí bol kedysi spojený s prácou na poli, v lese a všade tam boli výrobky kováčov žiadané. A armáda bez zbraní, brnení, podkovaných koní by nebola armádou. Ťažko tvrdiť, v ktorom období kováčske remeslo bolo na vrchole rozkvetu. Počet kováčov v stredoveku vzrástol do takého počtu, že boli nútení ochraňovať svoje záujmy. To viedlo k združovaniu kováčov a vytváraniu kováčskych cechov. V Ružomberku vznikol kováčsky cech v januári 1647 a prvým cechmajstrom bol Ján Floch. Cechový život kováčov trval do roku 1872, kedy boli cechy zo zákona zrušené. V ďalších rokoch kováči vykonávali svoje remeslo ako živnostníci. V 20. storočí mnohé výrobky kováčov začala nahrádzať priemyselná výroba. Kováči sa špecializovali viac na umeleckých kováčov a podkúvačov – vymieňajúcich kopytá koníkom. V celom ružomberskom regióne, ale aj inde klasické kováčstvo vymrelo, nebolo žiaduce. Ostalo niekoľko umeleckých kováčov. Za jedným z nich, majstrom Ivanom Rehákom som zašiel do jeho dielne v Likavke.

Stále aktívny šesťdesiatnik vyštudoval Strednú umelecko-priemyslovú školu v Kremnici. Na svoje začiatky si zaspomínal. „Talentové skúšky sme mali z kreslenia a modelovania z hliny. Po úspešnom zvládnutí boli skúšky zo slovenského jazyka a matematiky tak, ako v iných stredných školách. Počas štvorročného štúdia mala prevahu praktická výučba. Kreslili sme aj podľa živých modelov, modelovali z hliny, pripravovali návrhy, fotografovali a učili sa pracovať s kovmi, modelovať a stvárňovať ich... Až prax v Umeleckých remeslách v Ružomberku ukázala, čomu som sa vyučil...Svoje remeslo mám rád a vykonával som ho celý život. Nastal čas, kedy zručnosti postupne odovzdávam svojmu synovi Michalovi.“

Obdivuhodné a jedinečné výtvory majstra zdobia mnohé domáce i zahraničné zariadenia, zámky, hrady, kostoly, hotely, kaplnky, liečebne, divadlá, veže kostolov, ale aj súkromné vily a domy politikov a významných osobností. Prezrel som si albumy s fotografiami majstrových prác. V každej z nich je duch jeho nadania a majstrovstva. Krásne ozdobné mreže na okná, ku radiátorom, ku krbom, markízy. Staroveké zbrane, meče, halapartne, brnenia, kuše, štíty, erby miest a rodov, zámky, ozdobné kovania, lampy... Ale aj úžitkové výrobky pre dotvorenie okolia rodinného domu ako sú brány, zábradlia, ploty, nábytok...Prirodzeným vyústením majstrovej činnosti bola pozvánka a účasť na mnohé zahraničné sympóziá a súťaže, kde úspešne reprezentoval slovenské umelecké kováčstvo a prinášal si uznania a víťazstvá.

Zvedavý som bol aj na kováčsku dielňu majstra. Či je taká, aká sa mi zachovala z detstva spred sedemdesiat rokov. Ani náhodou. Už prvý dojem ma opravil. Pahreba s dreveným uhlím je nahradená plameňom z plynového horáka. Dávno vymizli veľké dúchacie mechy, ktorými roznecovali oheň v pahrebe. Malá pahreba na kováčske uhlie ešte ostala, ale plameň rozdúchava ventilátor. Nákova, kladivá, rôzne kováčske kliešte a iné náradie ostáva, ale prevahu zaberajú nové moderné obrábacie stroje riadené počítačom. Predstava nového výrobku sa zrodí v počítači a za pomoci lasera je výrobok dotvorený. Určite, že nie všetko zvládnu stroje a výpočtová technika. Ostáva aj manuálna práca kováča. Ale tá ťažká, vysiľujúca práca výrazne ubudla.

Čas odniesol naše predstavy o majstroch kováčoch. Ostali len v rozprávkových filmoch. Pomizli prítmia kováčskych šmikní, kováčov v začmudených kožených zásterách. Necítiť zápach rozpáleného železa a spálených konských kopýt, alebo buchotu kladív na nákovu. Nádejajme sa, že toto krásne remeslo silných chlapov si nájde svojich pokračovateľov. Veď ich výrobky sú naďalej žiadané a ľudia s nostalgiou spomínajú na zašlé časy a v domácnostiach kombinujú moderné veci s historickými kováčskymi prvkami.