Rozprávka o soli a skutočnosť

František DianSpoznávame RK19.4.2020

Nepatríme ku krajinám, ktoré by mali zásobu soli. Solivar v Prešove, ktorý vyrábal soľ zo soľanky už roky nefunguje. Preto soľ dovážame ako v minulosti z Poľska a v súčasnosti aj z prímorských krajín. Tak tomu bolo aj v minulosti.Najlacnejšia pochutina, ale nenahraditeľná pre ľudský organizmus, bola v minulosti pre svoju náročnú dostupnosť cenená ako v rozprávke – nad zlato. Dovoz a predaj soli si v minulosti v našom regióne osobovalo likavské panstvo.

Sprvu bol soľný sklad na hrade Likava. Sem dovážali soľ z Tvrdošína, kde bol ústredný sklad soli dovážanej z Poľska. Do hradného skladu dovážali soľ aj zo Sedmohradska. Obyvateľom Liptova bol už v roku 1265 výsadou listinou dovolený súkromný dovoz poľskej soli. Likavskí úradníci na hrade nemali pre takúto vymoženosť pochopenie a nútili poddaných kupovať soľ uloženú na hrade. Pre väčšie zisky bránili súkromnému dovozu poľskej soli. Panskú soľ ľudia akosi neradi kupovali a historické záznamy zapísali, že v roku 1721 Belopotočania si sami vozili soľ až zo Sedmohradska. Boli obdobia, hlavne vojnové, že bol nedostatok soli a ľudia jedli jednoduché pokrmy bez soli, čo malo za následok choroby. Bez soli trpeli aj domáce zvieratá. Aby sme mali predstavu o cene tejto dôležitej pochutiny uvádzame že v roku 1773 jeden cent soli /asi 56 kg/ stál 1,7 zlatých. Pre porovnanie krava stála 12 zl., teľa 1 zl. , väčšia merica pšenice /asi 62 kg/ až 3,7 zlatých.

Po zbúraní Likavy /1707/ soľný sklad z hradu preložili do Kaštieľa sv. Žofie a tam ostal sto rokov. Strašný požiar mesta v roku 1797, v ktorom popolom ľahlo mesto, kostol, škola, mlyn, píla, mosty... zasiahol aj sklad soli v kaštieli a znehodnotil ju. Rovnako bola soľ v kaštieli zničená aj pri päťstoročnej povodni v roku 1813, kedy voda sklad zaplavila a soľ roztopila. Preto sa panstvo rozhodlo sklad soli premiestniť. Na pravom brehu Váhu , /v súčasnosti vľavo od lavice pre chodcov/ vyrástla v tom čase barokovo-klasicistická budova soľného skladu, slúžiaca na administratívne účely a pri nej priľahlé prízemné sklady a budova na váženie soli. Pri soľnom sklade boli postavené aj obytné budovy pre komorských úradníkov. Vtedy medzi soľným skladom a Váhom bol park. Po požiari bola hlavná budova v roku 1874 obnovená a slúžila ako berný úrad a vojenský sklad. Budovy skladov boli asi pred tridsiatimi rokmi zbúrané, alebo prestavané. V súčasnosti bývalá budova soľného skladu slúži iným účelom.

V dobách svojej funkčnosti sa z ružomberského skladu nakladala „kráľovská“ soľ do drevených súdkov a na pltiach spolu s inými trvanlivými potravinami a tovarom z dreva rozvážala do skladov a k odberateľom na celom Považí. V druhej polovici 19. storočia rozvojom obchodu, trhov a vznikom prvých „konzumov“, kde bolo možné kúpiť aj iné potraviny a pochutiny, význam soľného skladu zanikol. Ale pekná, administratívna budova soľného skladu na pravom brehu Váhu na vrchole tympanónu s plechovou vázou, svedok doby minulej sa hrdo pýši už dvesto rokov.

Ku skladovaniu soli v kaštieli sa viaže ešte jedna príhoda. Nariadením likavského panstva muselo mesto na vlastné náklady udržiavať a opravovať ľavú polovicu dreveného mosta cez Váh, ktorý stál pri vyústení Mostovej ulice. Pravú polovicu mosta udržiavali likavské panstvo. Mesto to robilo nerado, pretože pravidelné povodne most strhávali, alebo vážne poručili. V roku 1725 musel byť most vo veľmi biednom stave, pretože voz naložený kráľovskou soľou, ktorú viezol do skladu v kaštieli, sa na moste prepadol do Váhu a s nim aj soľ ochutila vodu našej rieky. Neostalo to bez následkov, pretože mesto muselo nielen nahradiť škodu na soli a povoze, ale aj opraviť preborený most.

Zdroj foto: Antonín a Anton Hruboň: Náš Ružomberok na historických pohľadniciach