Ružomberská lepenka

František DianSpoznávame RK9.6.2019

Len v bývalom Uhorsku sa s cechovou výrobou ťažko lúčili. Až v roku 1872 došlo zo zákona k zrušeniu cechov a nahradené boli živnostenskými spoločenstvami a začínajúcimi priemyselnými spolkami. V Ružomberku už v čase cechov fungovali malé priemyselné podniky ako píly, tehelňa, pivovar, pálenica, mlyny ...

Skutočným priemyselným podnikom a prvým, ktorý využil silu vody na pohon turbín nielen v Ružomberku, ale v celom šírom kraji, bola továreň na papierovú drevolátku v Bielom Potoku. V poľnohospodárskom Uhorsku to bol najväčší výrobca drevoviny a lepenky. Prvý brús na drevovinu na Slovensku , ale aj v celom Uhorsku bol postavený v Rochovciach /1862/ a v Harmanci /1868/. Myšlienka postaviť podobnú továreň na drevovinu a výrobu lepenky v Ružomberku skrsla u strojníka Jozefa Trkoczyho z Dolného Kubína. Spolu so staviteľom Františkom Svobodníkom požiadali v r. 1882 mesto Ružomberok, aby im na tento účel prepustilo vyšný mestský mlyn na Plavisku.

Mesto súhlas podmienilo s tým, že ak fabrika skrachuje /ako v Krupine/ v budove opäť zriadia mlyn. To bolo pre oboch podnikateľov neprijateľné riešenie. Ďalšou prekážkou bolo, že voda v Revúcej na týchto miestach má malý spád a cez zimu zamŕza. Mesto na riešenie tohto problému poverilo ružomberského obchodníka Petra Makovického. A lepšiu osobu na tento účel nemohli vybrať. Peter Makovický bol múdry človek, širokého rozhľadu, podnikavosti. Videl význam nového možného podniku a budovanie fabrického priemyslu. Ešte aj uhorská vláda bola naklonená zakladaniu nových fabrík.

Keď nevyšiel zámer vybudovať továreň na mieste mlyna, obrátili svoju pozornosť na potok v Hlbokej doline, kde je hojnosť vody, ktorá ani v zime nezamŕza. Blízko sú ihličnaté lesy, ktoré dovtedy boli využívané len na zásobovanie píl a ťažbu stavebného a palivového dreva. Prvá schôdza zakladateľov novej továrne sa konala 12. 11. 1882 a za predsedu a hlavného organizátora zvolili P. Makovického. Následne sa začali prípravné práce a po celom Slovensku začali združovať drobných záujemcov do účastinárskej spoločnosti. Účastinnú istinu 45 000 zlatých /900 účastín po 50 zl./ rýchlo zozbierali. 30 marca 1883 bolo ustanovujúce zhromaždenie „Ružomberského účastinárskeho spolku továrne na papierovú drevolátku.“ Záujem o účastiny bol veľký, takže 235 záujemcov nemohli uspokojiť. Za predsedu spolku zvolili P. Makovického, za podpredsedu Karola Krčméryho, za účtovníka a pokladníka Jozefa Houdeka a Jozef Trkoczy sa stal technickým správcom. J. Trnkoczy v časopise Obzor v r. 1883 o novej továrni písal takto: „Z Liptova mám pre Obzor pochúťku o založení továrni na dorábänie lepenky z dreva v Ružomberku...Továrňa naša bude dorábať ročne 390 000 kg cellulosy, alebo lepenky...Ružomberok má prekvapujúce priaznivé obchodné položenie, kraj zaľudnený, prácechtivý i schopný...“

Organizátori na tridsať rokov prenajali od mesta pozemky povyše Bieleho Potoka s rumami bývalého papierenského mlyna /manufaktúry/ s právom využívať vodnú silu. Mesto dalo súhlas k bezplatnej ťažbe kameňa a piesku. Továreň naplánovali až pri ústi Hlbokého potoka do Revúcej. Projekty fabriky a stroje dodala strojáreň F. W. Strobel zo saskej Kamenice. Budovy postavili z travertínu v r. 1883 a na jar 1884 dokončili aj montáž strojného zariadenia. Na pohon fabriky postavili vodnú turbínu Girard o 60 konských silách, ku ktorej priviedli vodu Hlbokého potoka umelým náhonom. Bola to prvá turbína v tomto kraji. Ukázalo sa, že množstvo vody nepostačuje na plný výkon fabriky. A tak sa rozhodli objednať ešte jednu turbínu, urobiť z dreva náhon a využiť rieku Revúcu. Po ukončení prác začala fabrika pracovať v r. 1885 s využitím dvoch turbín. J. Trnkoczy pôsobil vo fabrike ako technický správca len krátko. V r. 1890 ho vystriedal skúsený a kvalifikovaný majster z píly v Liptovskej Osade Jozef Bohúň. Ako dielovedúci podniku v továrni pracoval až do svojej smrti v r. 1924. Domáci továreň nazvali podľa neho „Bohúnka“. Spočiatku zamestnávali 30 - 35 ľudí prevažne z B. Potoka. Drevovinu z továrne odoberali papierne v Slavošovciach, Harmanci, ale aj v Haliči. Hlavným odberateľom lepenky sa stala Budapešť. V ďalších rokoch továreň prechádzala rekonštrukciami, zdokonaľovaním, rozšíril sa obchod do zahraničia. Podnik pracoval až do r. 1963, kedy výrobu zastavili.

František Dian