Ružomberské korzo cez víkend

František DianSpoznávame RK25.2.2024

Ružomberské korzo bola časť Madočanskej ulice (dnes A. Bernoláka) od Kultúrneho domu po Kino Apollo (za socializmu Partizán). Na chodníkoch tejto ulice sa v nedeľu popoludní mladí ľudia prechádzali. Jednou stranou ulice nadol a druhým chodníkom hore ku Kultúrnemu domu. Tu sa mládež stretávala, zoznamovala, často sa i zaľúbili, prežívali svoju nenávratnú mladosť. A profesori stredných škôl „náhodne“ pozorovali či niekto nefajčí, či sa chlapec s dievčaťom držia za ruky, bozkávajú sa, alebo robia nezbednosti... Korzo bolo miestom života mládeže do začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia. Potom, možno aj vplyvom televízie, či spoločenskou situáciou, táto desaťročia trvajúca tradícia postupne zanikla.

Vnímavý pozorovateľ J. Čurný uverejnil v roku 1942 v novinách Tatranský Slovák príspevok o tom ako svojimi očami vnímal víkendovú nedeľu v Ružomberku. Iba nedeľu preto, lebo až do polovice šesťdesiatych rokov bola sobota pracovným dňom a v školách vyučovacím dňom. A jedine nedeľa bola voľná. Z príspevku autora článku spred osemdesiat rokov  vyberáme podstatnú časť.

„Ružomberok je pestrý vo všedný deň, ale stokrát pestrejší v nedeľu. Už v ranných hodinách, keď sa slniečko oprie o Čebrať, začína v meste kuchársky ruch. Kde-tu náhli sa slúžka, aby doplnila jedálny lístok. Na tichej ulici zahrkoce poštový voz, za ním sa hrnú mladí kolportéri ovešaní novinami. A zase je ticho. Nad vežou zakrúži vták, komíny fabrík spokojne si fajčia nedeľnú cigaretu. Kde-tu oneskorený spáč otvára roletu v obloku, kde sa objaví strapatá hlava zvedavého decka.

Len čo však sa ozvú zvony, už ulice ožívajú. Z okolitých dedín blížia sa hlúčky ľudí, živo sa rozvraviac o udalostiach predošlého týždňa. Váženým gazdom načim sa obzrieť po zrne, sedliačka zasa vedie za ruku deti, ktoré sa majú večne čo vypytovať. Opodiaľ vidíme hlúčky dievčat a mládencov, ako sa cestou bavia medzi sebou. Ako by aj nie! Nedeľa – deň mladých i starých, všetko to smeruje ku kostolu, aby dnes pokľaklo pred Majstrom. Hodne neskoršie objavia sa na ulici sviatočne oblečení mešťania. Inteligencia hovorí menej smerujúc ku korzu. Poslední objavia sa hodnostári mesta.

Na veži odbilo desať hodín. Ľud sa hrnie z kostola von pred Kultúrny dom k novinovému stánku. Politiku! Dajte mi Slováka! Nemáte Pravdu?... A tak to ide do nekonečna. V žiare slnka perlí sa pestrosť života, šum, vrava, hvizd lokomotívy, tok Váhu, pozdravy, otázky, odpovede, úsmevy – to je sviatočný Ružomberok. Poďme kuknúť troška na korzo. Prúd dvojíc (i zamilovaných), trojíc v ustavičnej debate prechádza a usmieva sa. Pred Krónerom sa už utvoril kruh mladých futbalistov-fanúšikov. Vyhrá dnes Ružomberok? Prehrá? Vypytovaniu niet konca. Trocha ďalej zasa študenti kombinujú basketbalovú päťku. Musia to vyhrať!... Mladé slečinky živo koketujúc, zavše ľavým okom zaškúlia na pekného dlháňa, čo práve nevšímavo prechádza...

A už je poludnie! Do diaľky nesie sa hlas zvona, ulice stíchnu, nastáva čas pokoja, mešťania obedujú. I popoludnie príde. Teraz sú na uliciach mešťania prví, ktorí sa navzájom navštevujú. Na lavičkách zasa ľud číta noviny, športové obecenstvo náhli sa ku ihrisku, mesto je poloprázdne. Večer. Korzo je takmer nabité! Nestačí už ani široká ulica... Je nedeľný večer, posledný dúšok voľného času, večer vravy a hluku ako predpoludním. Slnko už nesvieti, len pouličné lampy svietia čím neskoršie, tým svetlejšie. Je desať hodín večer. Ticho... tichšie...tichunko. Nastáva noc. Anjeli na nebi zapálili lampáše a nedeľný Ružomberok sa zahalil v závoj spánku.“

Taký bol ružomberský víkend v minulosti. Súčasnosť poznáme. Pokiaľ nie je v meste významnejšie podujatie, odpoludňajšie ulice zívajú prázdnotou. A ako to bude o desať, dvadsať rokov?