Ružomberské kúpele

František DianSpoznávame RK17.12.2023

Možno vás prekvapí názov príspevku, pretože Ružomberok nikdy nebol a nie je kúpeľným mestom. Ale kúpele mal. A to už pred 140 rokmi. V tom čase bola hygiena v domácnostiach na veľmi nízkej úrovni. Obyčajným ľuďom stačil lavór s vodou a raz za čas možno drevená kaďa, alebo koryto , do ktorého sa naliala zohriata voda. V teplom lete na hygienu postačovala aj chladná voda oboch riek. Zámožnejšie a vzdelanejšie rodiny si zaobstarali drevené, alebo kovové vane s lokálnym vyhrievaním vody. Snaha lekárov dovolávajúcich sa po hygiene a vybudovanie mestských kúpeľov narážala na  neochotu magistrátu. Známy je výrok jedného člena magistrátu: „Môj otec má 70 rokov a ešte sa nekúpal...“. Napriek tomu sa predsa mesto dočkalo kúpeľov.

V roku 1881 predalo mesto budovu starého „špitála“ so špitálskym mlynom na začiatku Podhory „Ružomberskej kúpeľnej účastinnej spoločnosti“. Spoločnosť odkúpila aj susedný dom a obe nehnuteľnosti nechala zbúrať. Na ich mieste postavila moderný poschodový dom. Na prízemí boli vane a bazén, napájaný vodou z potoka pretekajúceho rínkom. Na poschodí bola veľká sála na kultúrne a spoločenské podujatia. Takýto bol  prvý parný verejný kúpeľ v Ružomberku. Mesto miesto kúpnej ceny dostalo polovicu účastín spoločnosti. Trvácnosť spoločnosti netrvala dlho. Po desiatich rokoch kúpele skrachovali. A ľudia boli odkázaní na starí spôsob dodržiavania osobnej hygieny. A čo sa stalo s domom kúpeľov ? V roku 1891 ho odkúpila Priemyselná banka. A v roku 1928 od banky dom odkúpil Július Ozábal , nechal ho zbúrať a na jeho mieste postavil dvojposchodový dom, ktorý stojí dodnes a je v ňom aj „ozábalovská lekáreň“.

Ako prvá lastovička zvestujúca jar zapôsobila v roku 1927 v novinách uverejnená správa. „Slovenská papiereň v Ružomberku zriadila kúpeľ, pozostávajúci zo spŕch a jednej vane. Kúpeľ je veľmi pekný, čistý, opatrený originálnym zariadením na uschovávanie šiat... Je teraz na robotníkoch, aby toto dobrodenie využívali. Pri každej práci sa človek ušpiní, najviac vo fabrike. Slovenským papierňam treba vysloviť vďaku za pochopenie potrieb robotníkov...“ Možno boli papierne vzorom pre textilku, Solo a ďalšie podniky, kde pre robotníkov zriadili to hygienicky najpotrebnejšie – sprchy. V meste sa však mestské kúpele nezriadili.

Tesne pred vypuknutím 2. svetovej vojny oproti štátnej nemocnici, na druhej strane vtedy vedľajšej cesty bola postavená moderná budova nemocenskej poisťovne. Boli v nej ordinácie lekárov, zubárov, kancelárie poisťovne a tiež vodoliečba. Ružomberčania a ľudia z okolia budovu desaťročia ináč nenazvali ako „nemocenská“. V novinách „LIPTOV“ (č. 16/1940) bolo napísané. „Z iniciatívy terajšieho vládneho komisára  Jozefa Bradiaka postavila Okresná sociálna poisťovňa v Ružomberku svojmu účelu vyhovujúci liečebný pavilón...Pri projektovaní a stavbe pavilónu sa nezabudlo ani na vodoliečbu a očistné kúpele, ktoré  v Ružomberku pre chudobný ľud chybovali. Oddelenie vodoliečby bude možno využívať len na predpis lekára. Očistné kúpele pozostávajúce zo štyroch vaní, piatich spŕch a komôr s parou a horúcim vzduchom, budú počnúc 12. aprílom 1940 otvorené a sprístupnené aj verejnosti za  mierne poplatky pre poistencov a príslušníkov ich rodín. Predbežne tieto očistné kúpele budú k používaniu otvorené pre ženské pohlavie každý piatok od 13:00 do 19:00 hod. a pre  návštevníkov mužského pohlavia každú sobotu v rovnakom čase. V prípade potreby prevádzkové hodiny budú rozšírene...“ Tak Ružomberčania mali možnosť znova využívať blahodarný účinok očistných kúpeľov. 

Aj takto žili naši rodičia a starí rodičia pred osemdesiatimi rokmi. V súčasnosti už mestské kúpele nepotrebujeme. A „nemocenská“ slúži už iným zdravotníckym účelom. V bytoch máme sprchu, vaňu a teplú vodu. Ten, kto sa stará o hygienu svojho tela, nemá problém ju dodržiavať. Len jedno nám, Ružomberčanom predsa chýba. Nová, po všetkých stránkach vyhovujúca plaváreň. Dočkáme sa jej ?