Ružomberské mäso závody

František DianSpoznávame RK6.7.2025

​V dávnych dobách ľudia chovali domáce zvieratá a podľa potreby ich doma aj zakáľali. Potom sa na túto mäsiarsku prácu začali špecializovať mäsiari a ony predávali mäso a mäsové výrobky.

Účelové zariadenia na porážku zvierat a spracovanie mäsa neboli a preto ešte v 19. storočí odpadky, krv a nečistoty z porážky mäsiari vylievali na ulicu, alebo do potoka pretekajúceho stredom Rínku. O tom, že to odporovalo všetkým zásadám hygieny ani netreba hovoriť. Z iniciatívy viacerých mešťanov magistrát mesta Ružomberok zakázal mäsiarom takto zaužívané praktiky. Aby im poskytol pomoc, tak v roku 1891 v Malom Políku pri Váhu nechal postaviť mestský bitúnok. 

Tam na rozľahlej lúke – „na Rajčuli“ sa pravidelne v prvý štvrtok v mesiaci konával dobytčí trh so stovkami domácich zvierat. Mäsiari zriadený bitúnok iba zriedka využívali, pretože nevedeli pracovať s novými pomôckami. Napriek zákazu opätovne zakáľali po domoch.

Keď sa mesto rozhodlo na tomto priestranstve postaviť mestskú nemocnicu, ako náhradu za zlikvidovaný bitúnok vybudovalo v roku 1923 vo Veľkom Políku pri vyústení Hrabovskej doliny nový bitúnok. Bol postavený na tých miestach, kde je dnes parkovisko TESCA. Tam mäsiari mohli zvieratá porážať a mäso chladiť ľadom napíleným cez zimu zo zamrznutej vody Váhu. Pre uskladnenie mäsa mali osobitné uzamknuteľné boxy.

Po 2. svetovej vojne a znárodnení súkromného vlastníctva, bijáreň prevzal Žilinský mäsopriemysel.

Na začiatku 50-tych rokov už sa staval futbalový štadión a na jeho východnej strane bola výrobňa mäsových výrobkov. Dnes tu sídli  firma EPOS. Do bijárne denne dovážali na porážku z Oravy, Liptovského Mikuláša a južného Slovenska aj 200 kusov ošípaných  a desiatky kusov hovädzieho dobytka. Ružomberské mäsozávody zásobovali mäsom nielen Liptov, ale aj hornú Oravu a okres Považskú Bystricu.

Nie je cieľom príspevku rozvádzať technológiu výroby mäsových výrobkov v šesťdesiatych rokoch. Z tlače (Týždeň č. 24/1964) sa dozvedáme, že „mäso pred spracovaním na výrobky muselo vo veľkých drevených kadiach byť nasolené a dozrievať 28 dní.“ Až potom sa spracovalo, plnilo do čriev a údilo. V mäsozávodoch nevyrábali taký rozsiahly sortiment výrobkov, ako ich v súčasnosti vidíme na pultoch predajní. Z výrobne bola distribuovaná prešovská, turistická a loveckásaláma, debrecínska a cigánska pečeň, strojová šunka a ďalší sortiment mäkkých mäsových a údenárskych výrobkov.

V roku 1954 bola v priestoroch výrobne a udiarne zriadená trojročná škola – učňovské stredisko pre mäsiarov a údenárov. Potom sa tu krátku dobu učili iba dievčatá – priemyselné údenárky. Stredisko v roku 1967 bolo presťahované do Žiliny. Postupom rokov bola bijáreň aj výrobňa zrušené a nahradil ich nový závod v Liskovej. Ani tento dnes už neexistuje.

Na záver príspevku jedna úsmevná spomienka. Keď sa kedysi reportér novín pýtal zamestnancov výrobne: „Aké mäso máte najradšej?“ Odpovedali: „Ryby a to kyslé!“ Je to pochopiteľné. Ak by niekto denne pracoval s mäsom, iste by mu veľmi nechutilo.