Kde sú tie časy, kedy tu po rannej smene z vlaku vystupovalo a do vlaku nastupovalo niekoľko stoviek ľudí. Pokladníčka stanice nestačila vydávať cestovné lístky. Textilka zanikla a ostali len spomienky najstarších zamestnancov , dnes už dôchodcov. Kedysi, pred vyše sto rokmi, sa niekdajšia rybárska osada so 17 obyvateľmi v roku 1895 vďaka výstavbe fabriky nevídaným tempom rozrástla. V roku 1900 malo Rybárpole už 600 obyvateľov, v roku 1905 – 1300 a v roku 1911 až 2600 obyvateľov. A počty dochádzajúcich robotníkov vlakom do fabriky z dedín sa zvyšovali.
Továreň bola umne postavená pri železnici a pri dostatku vody vo Váhu. Osobné vlaky dovážajúce robotníkov tu zastavovali od roku 1894, ale staničná budova chýbala. Až o rok neskoršie, v roku 1895 fabrika na miestach pri administratívnej budove (pri starej bráne) postavila prízemnú budovu. Bola spoločným miestom pre vrátnicu, poštu a železničnú stanicu. Skutočne, prvá železničná stanica v Rybárpoli bola pri fabrickej budove. Premávka vlakov po jednej koľaji bola skromná. Textilka ešte nebola napojená na Košicko-bohumínsku trať (KBŽ) a zásielky do fabriky vozili z ružomberskej stanice povozmi. V roku 1895 vybudovali aj železničnú vlečku do textilky a potom i sieť koľajníc priamo vo fabrike. Oficiálne vlakovú zastávku Rybárpole (Rózsahegy fonógyár – v preklade Ružomberská pradiareň) otvorili 1. mája 1898. Pre chodcov, prechádzajúcich na rybárpoľskú stranu pod Čebrať, bol vybudovaný prechod so závorami (rampami), na ktorých bola sieť, aby sa závory nedali podliezť. Na manipulačnej koľaji a vlečke do fabriky často stávali vlaky a ľudia sa nemohli dostať na druhú stranu. Aj preto v roku 1902 bol zo železa a dreva vybudovaný nadchod nad železnicu, pri ktorom dlhé roky sa nachádzala trafika.
Na opačnej strane koľaje, bližšie pod kopec, fabrika v roku 1902 postavila Kantínu pre zamestnancov. Na prízemí bola reštauračná časť a na poschodí obývacie priestory. Staré pohľadnice nám predstavujú budovu Kantíny s nápisom FONOGYARI VENDEGLÓ. Koľaje železnice viedli vedľa budov fabriky a pred Kantínou bol asi 10 m široký priestor s vysadenými stromami, stolmi a stoličkami pre reštauračných hostí. Za reštauráciou v smere na východ bola poschodová ubytovňa, hospodárke prístrešky a budova školy.
Počet zamestnancov fabriky sa postupne zvyšoval a zvyšovali sa aj požiadavky na počet stravníkov. Preto vedenie textilky rozhodlo a postavilo v roku 1908 novú Kantínu , dnes „Áčko“. Budova „starej“ Kantíny prestala slúžiť pôvodnému účelu. Narastal počet robotníkov dochádzajúcich za prácou vlakom. Vedenie KBŽ v roku 1911 chcelo vybudovať novú budovu železničnej stanice. Fabrika železniciam ponúkla budovu „starej“ Kantíny na zriadenie železničnej stanice, pretože sama potrebovala administratívnu budovu rozšíriť a „starú“, viacúčelovú železničnú stanicu pri budove zbúrať, lebo prekážala ďalšej výstavbe. V roku 1911 KBŽ budovu Kantíny za 48 000 odkúpili a ešte v tom roku podľa potrieb zrekonštruovali, vybudovali krytý perón a skrášlili okolie stanice. Ešte v sedemdesiatych rokoch bol pri stanici pekne upravený parčík (na miestach schodiska z podchodu) s ružami a pod strechou perónu viseli kvetináče s kvetmi. O to sa staral stály zamestnanec železníc. Iba na doplnenie predstavy – druhá koľaj a posunutie koľajiska viac pod kopec sa do prevádzky uviedlo v roku 1949.
Dnes budova železničnej stanice Ružomberok – Rybárpole už neslúži svojmu pôvodnému účelu. A pozvoľne chátra. Cestujúci si lístky kúpia vo vlaku. A malému počtu cestujúcich , zväčša študentov, možno ani budova stanice nechýba. Pred dažďom a snehom sa uchýlia na peróne. Stodvadsať ročná budova, pôvodne Kantína, neskôr prevádzková budova železníc, stojí dodnes, aj keď slúži iným účelom. A do bývalej fabriky, dnes priemyselného parku, už vagóny s tovarom prestali chodiť. Ostali len spomienky na textilku, ktorá poskytovala stovkám rodín každodenné živobytie.
© 2024 Žijem v Ružomberku Ochrana súkromia